Kategórie
Zo života učiteľky

Olá, olá, škôlka od septembra volá

Leto je obdobím, kedy sa mnohé rodiny, rovnako ako my, pripravujú na veľkú životnú zmenu. Škôlku. Nástup do škôlky nesie so sebou emočný nápor na psychiku tak matky, ako aj dieťaťa. Predsalen, doteraz sme trávili všetok čas spolu. Od septembra to bude inak. Poďme si povedať, ako toho malého človeka, ktorý nám lúsknutím prsta pred očami vyrástol v rozumnú bytosť s vlastnými názormi, pripraviť.

Vlastne….najskôr si povedzme, ako deti na škôlku nepripravovať. Vnímaním svojho okolia som si dovolila rozdeliť rodičov pripravujúcich svoje deti na príchod do škôlky, do troch skupín.

Prvou sú rodičia flegmatici – títo rodičia žijú v presvedčení, že učiteľky sú v škôlke na to, aby ich deti učili. Aby ich učili všetko. Samostatne jesť, piť, obliekať sa, používať toaletu, základy slušného správania, etikety, atď. Spoznáme ich podľa častých fráz typu – „netrápim ho obliekaním/jedením/pýtaním sa na toaletu, veď v škôlke ho naučia“. Toto je omyl ako mraky, ľudia! Učiteľky v škôlke ťahajú múry na základoch, ktoré rodičia doma deťom položia. Vy sa teda doma snažte nenásilne, milo a prirodzene deti učiť samostatnosti a my na to v škôlke rady nadviažeme a tým vašu snahu podporíme. Základ úspechu je totiž v aktívnej kooperácii medzi rodičom a učiteľom. V kolektíve 25 detí nemá učiteľka šancu od základov učiť vaše deti to, s čím ste ich mali oboznámiť vy doma.

Druhú skupinu tvoria rodičia vyhrážavého typu. Sú to rodičia autoritatívni, ktorí sa často nechávajú počuť vetami ako „Veď počkaj, v škôlke ťa naučia!“ . Takéto vyhrážanie škôlkou má za následok strach. Je to strach z nepoznaného. Z učiteľky, zo škôlky. Dieťa si učiteľku vykreslí ako človeka, ktorého sa musí báť, pretože ho bude karhať, hrešiť a vôbec mu nepomôže. Pretože to takto denno-denne počúva doma. Nerobte z nás Voldemortov, milí rodičia. Veď my sa na vaše deti tešíme. S radosťou si ich vezmeme pod ochranné krídla v čase, keď ich nemôžete mať rozprestreté vy a mile rady vášmu bývalému  bábätku pomôžeme s čímkoľvek, ak to bude potrebné. A bolo by fajn, keby o tejto skutočnosti vaše dietky pred nástupom do škôlky vedeli. Zastrašovaním sťažíte nástup svojmu dieťaťu (nepochopí, prečo ho zrazu idete odložiť k tej hroznej pani, o ktorej ste tak dlho doma rozprávali, bude sa brániť a držať vašej sukne zubami nechtami a aj po vašom odchode vyplače vedrá sĺz) a takisto nám bude oveľa dlhšie trvať, kým ho presvedčíme, že sme super, je s nami sranda a nemusí sa nas báť)

Tretia skupina nesie názov Premotivovaní rodičia. Záleži im na tom, čo si prepánajána o nich v škôlke pomyslia, ak ich dieťa nebude poznať 15 básničiek ku každému ročnému obdobiu, 7 pesničiek, abecedu, občas mu cvrkne do gatiek a sem tam sa obleje polievkou. Chcú nám v škôlke odovzdať tip-top dieťa pripravené takmer na maturitnú skúšku a čím je september bližšie, tým aktívnejšie dieťa doma drilujú. A nie veru, ani toto nie je ten šťastný spôsob prípravy na škôlku. …

Ale ako to potom teda je? Doteraz som ofrflala, čo som mohla a nič osožné som vám nepriniesla. Tak teraz pozorne čítajte. V prvom rade nechajte dieťa byť dieťaťom. Stále je to dieťa, aj keď ide do škôlky. Škôlkou ho pozitívne motivujte. Vezmite ho na Deň otvorených dverí, aby sa oboznámilo s prostredím (áno, viem, korona. Píšem to sem ale s nádejou, že tento článok sa zobrazí sem tam aj o pár rokov, keď už bude korona len škaredou spomienkou), choďte sa ku škôlke prejsť, ukážte mu dvor, preliezky, pieskoviská, ktoré ho tam budú čakať.  Čítajte si knižky, ktoré vám s prípravou pomôžu – nám veľmi pomohla kniha Miško a Brumko idú do škôlky, alebo Terka ide do škôlky, alebo jej chlapčenská verzia Kubko ide do škôlky (všetky máme z www.babyknihy.sk) Tieto knižky verne zobrazujú režim dňa, ktorý deti v škôlke čaká, aktivity, do ktorých sa deti zapoja. Celkovo si prostredníctvom nich zvizualizujú a zkonkretizujú to, čo ich tam čaká. Doma ratolesti nenásilne motivujte k sebaobslužným činnostiam. Stačia maličkosti, ako napríklad nová lyžička alebo tanierik a dieťa má zrazu chuť sa najesť samé. Nekarhajte ho za rozliatu polievku, alebo zašpinené oblečenie, s tým sa počíta. Podporte v ňom snahu byť samostatným. To isté platí aj o obliekaní. Pre začiatok sa skúste dohodnúť – ja ti oblečiem ponožky a ty si obleč tepláky. Alebo ja ti pomôžem navliecť ruku do jedného rukáva a ty sám skús do druhého. Deti prichádzajúce do škôlky by mali zvládať základy sebaobslužných činností. Nemusí to byť dokonalé, my im pomôžeme. Ale musia mať snahu aspoň z časti zvládnuť tieto veci samé. A to je úloha pre vás, milí rodičia. Najlepšie si poznáte svoje dieťa, najlepšie viete, čím ho dostatočne zmotivujete.

www.babyknihy.sk

Na záver si zhrňme, čo by malo dieťa nastupujúce do škôlky zvládnuť:

  • Prejaviť snahu samostatne sa najesť
  • Prejaviť snahu samostatne sa obliecť
  • Ovládať vylučovanie (plienky nie sú prípustné. Ani na denné spanie nie, pokiaľ dieťa spí v škôlke)
  • Byť citovo samostané – zvládnuť pobyt v škôlke bez rodiča. Aj tento bod je jeden z dôvodov, prečo sa deti do škôlky prijímajú najskôr na trojmesačný adaptačný proces. Tri mesiace sú dostatočne dlhý čas na to aby sme (my aj vy) zistili, či je dieťa na pobyt v škôlke pripravené, alebo ešte potrebuje čas.

Tak milí rodičia, v septembri si držme palce aj slzy na uzde a zážitkom zo škôlky zdar!

Kategórie
Cestujeme s trojičkami

Víkend v Maladinove

Maladinovo je rodinný  rekreačný rezort uložený v srdci Liptova, v Liptovskom Mikuláši – v blízkosti Liptovskej Mary. Ako jediný objekt na Liptovskej Mare disponuje súkromnou plážou určenou výhradne pre hostí Maladinova.

Prečo práve Maladinovo?

No preto, lebo rodinný rezort. A my sme rodina. Veľká rodina. A sem sme prišli ešte rozšírení o dvoch členov – babku a dedka. Iste viete, že s babkou a dedkom je rodinná dovolenka s tromi deťmi viac dovolenková. Pre rodičov tých malých detí, samozrejme. Maladinovo má k dispozícii mezonetové apartmány aj pre početné oddychuchtivé rodiny o troch generáciách, ako sme my. Dokonca – a s tým som naozaj nepočítala – sa nám podarilo zmestiť  tri cestovné postieľky do jednej izby. Tým pádom dostala každá generácia svoje súkromie. Najmladšie osadenstvo dostalo izbu na poschodí, my (ich rodičia) oproti nim, nech máme všetko pod dohľadom a babka s dedkom mali aspoň v noci úplný kľud – o poschodie nižšie.

V apartmáne nájdete všetko, čo potrebujete. Kuchynka je plne vybavená – umývačkou, chladničkou, mikrovlnkou, pohármi na šampanské (yes! Naposledy sme ho pili z dvojdecovej šálky. Bod pre vás, Maladinovo ;-)). Do apartmánu 231 si však pribaľte vývrtku. Síce tam bola, ale….naše víno málo príliš tvrdý korok, alebo čo. Ospravedlňujeme sa. Inak tam je všetko, čestné slovo…. Viete ale, čo nájdete na poschodí, priamo v kúpeľni?? Vírivku! Môj highlight celého výletu. Vďaka nej som sa ľahšie zmierila aj s upršaným počasím. Keby totiž nepršalo, asi by sme nemali toľko času na  jej využitie. Okrem vírivky aj saunu. Tú sme, priznám sa, nevyužili. Nestihli sme. Je to jeden z dôvodov, prečo by sme sa na jeseň chceli vrátiť. Tým druhým je vývrtka. Nerada zostávam niečo dlžná, rozumiete…

Ak ste ubytovaní v izbe bez týchto relaxačných vymožeností, nezúfajte. Bežte na recepciu a zerezervujte si miesto v rezortnom wellness centre. Pokojne si k tomu prihoďte aj masáž. Alebo pivné kúpele. Áno, pivné. Pozitívne účinky piva môžete pocítiť nielen zvnútra, ale aj zvonka ;-). Ak idete do Maladinova ako dvojica bažiaca po romantike, odporúčam zarezervovať si vírivku nad reštauráciou s výhľadom na Maru a hviezdy. Je to zážitok.

Pivné kúpele
oddychová zóna

A co deti?? Mají si kde hrát?!

Isteže! Maladinovo je vytvorené so zreteľom pre deti. V bezprostrednej blízkosti reštaurácie nájdete parádne drevené ihrisko aj s kolotočom na ľudský pohon – retro, ale efektné, a pri vstupe do rezortu vám určite padne do oka veľká Fun zóna. Zabavia sa v nej malí aj veľkí. Okrem nafukovacích šmýkačiek, trampolíny, ihriska, elektrických autíčok, tam nájdete aj milý a študovaný animačný tím, ktorý sa o vaše deti plnohodnotne postará. Výborne to vymysleli. Deti odovzdáte a vy môžte oddychovať. Len sa po ne nezabudnite vrátiť do 21. 00. Straty a nálezy som si tam totiž nevšimla. Okrem týchto aktivít býva pre deti pripravené aj večerné kino, alebo ďalšie bonusové aktivity – my sme mali šaša. Moje deti ho nazvalo Jašo, lebo jeho meno (zabudla som aké) sme si nezapamätali.

Prekrytú Fun zónu naozaj oceňujem – zachránila nás v čase, keď pršalo (čo bolo počas nášho víkendu dosť často, na počko máme totiž vždy šťastie…) Animátori mali pre deti pripravené tvorivé dielničky a rôzne ďalšie aktivity.

Stravovacie možnosti

Celý pobyt sme sa prestravovali v reštaurácii Bernard. Prvý večer sme mali šťastie, pretože pripravili pre hostí opekačku. Klasickú, na ohni, so všetkým, čo k tomu patrí. Moje deti im za túto akciu dávajú 11 bodov z 10tich. Raňajky majú formu bufetu a nájdete tam naozaj všetko, na čo si spomeniete. Mnoho druhov pečiva na rôzne spôsoby, ovocie a zeleninu (moje deti dávajú ďalší bod), cereálie, nátierky, vajíčka….a mohla by som menovať do aleluja. Raj pre matku, ktorá konečne nemusí chystať raňajky pre celú rodina a len si ide s tanierikom na hotové. A potom aj na kávu. Alebo džús. Alebo čaj….Najete a napijete sa do sýta, verte mi.

Obedy a večere si vyberáte z karty. Oceňujem detské menu, v ktorom nájdete na výber plnohodnotné jedlá  a nielen hranolky s rezňom, ako to býva štandardom inde. Na ich burger myslím takmer denne. Pretože som si ho nedala. A hrozne ma to štve. Je to tretí dôvod, prečo sa do Maladinova vrátime. Deň pred nami bol totiž v Maladinove Aleš Mlátilík zo Zľavomatu a burger od neho dostal 5 bodov z 5. A ja som si radšej dala halušky! Slovenka jedna tvrdohlavá! No nič….každý dôvod na návrat sa počíta. Upozorním vás ale, že daňou za poctivé jedlo je trošku dlhší čas jeho prípravy. Oplatí sa však počkať, naozaj.

A čo okolie?

Liptovskú Maru som spomínala už v úvode. Vedie k nej náročnejší terén, ale ak výjde počasie, v pohode sa okúpete, alebo prejdete po jej brehu.

Asi 300m od Maladinova, po rovnej ceste, je Tatralandia. V pohode sme tam prešli aj s deťmi pešo. Hneď vedľa Tatralandie sídli Tatrapolis – detské zábavné centrum prepojené s kontaktnou ZOO, v ktorom viete stráviť pokojne aj celý deň.

Viac sme toho, bohužiaľ, nestihli. Ak sa nám podarí náš pobyt na jeseň zopakovať, rada vám doplním ďalšie tipy.

Verím, že som vás inšpirovala a že si pobyt v Maladinove užijete minimálne tak, ako sme si ho užili my.

Kategórie
Zo života učiteľky

Ako pomôcť deťom rozvíjať reč

Detská reč je téma, na ktorú sa ma pýtate celkom často. Zaujíma vás najmä KEDY to už príde, kedy sa prvých slov dočkáte, ale aj ako deťom napomôcť.

Na otázku kedy začnú deti rozprávať, celkom presne odpovedať neviem. Začnú vtedy, keď sa im bude chcieť. Keď budú na reč pripravené. A možno začnú až vtedy, keď prídu do škôlky a tam zistia, že sa s nimi kamaráti nechcú hrať. Pretože im nerozumejú. Zistia, že v škôlke to nie je ako doma, kde maminke stačí iba pohľad na svoje dieťa a hneď vie, čo potrebuje. Samo príde na to, že keď sa chce do kolektívu začleniť, prehovoriť jednoducho musí. A vy sa ani nenazdáte a bude vás z vašej ratolesti bolieť hlava, keď vám bude každý deň húževnato tlmočiť svoje zážitky. Preto sa milé mamy nestresujte. To, že dieťa vašej kamarátky rozpráva vety a to vaše vylúdi len citoslovcia, je v poriadku. Každé dieťa je iné a každé ma svoj čas. Podstatné je, že vám rozumie. Že keď ho požiadate „Prinesieš mi prosím knižku?“ tak vám ju prinesie…

To, že každé dieťa je individualita a má svoj čas, je jedna vec. Tá druhá je fakt, že mu s tým môžte pomôcť. Spíšem vám, ako.

1. Dbajte na svoj spôsob komunikácie s dieťaťom

Pri rozhovore so svojím drobcom sa znížte na jeho úroveň. Normálne, fyzicky :-). Kľaknite si, alebo si sadnite na zem, aby vaše oči boli v úrovni očí vášho dieťaťa. Okrem toho, že dieťa vidí, akým spôsobom artikulujete, nadobúda tiež pocit, že ste mu rovnocenným partnerom. Rozprávajte sa s ním primerane jeho komunikačným zručnostiam. To znamená, že ak vaše dieťa ešte takmer vôbec nerozpráva, prihovárajte sa mu jedným – dvoma slovami. Ak už jedno dve slová povie, prihovárajte sa mu jednoduchými vetami, atď. Svoju reč tvorte tak, aby ste boli vždy o jeden krôčik pred svojím dieťaťom. Vtedy si od vás najviac vezme. Klaďte otvorené otázky. To sú tie, na ktoré sa neodpovedá iba robotickým áno/nie. Pri otvorenej otázke je dieťa nútené zamyslieť sa nad odpoveďou, ktorú zvolí. Napríklad otázku „Prosíš si chlebík?“ preformulujte na „Čo by si rád jedol? (pokojne sa spýtajte aj „čo by si rád papal„, v škôlke mu pani učiteľka vysvetlí, že bábätká papajú a veľkáči jedia :-)), alebo otázku „Vyspal si sa dobre? zmeňte na „Ako si sa vyspal“ (no aj tu si moje deti od bábätkovských ukazovacích čias zafixovali teraz už hovorenú odpoveď „Le tank“ čo znamená „len tak“). Myslite dopredu a snažte sa v rozhovore vynechať ťuťu ňuňu maznavé slová. Ak si ich dieťa neosvojí, nebudete mu musieť neskôr naprávať výslovnosť. Máte tak o robotu menej.

2. Komentujte

Komentujte všetko, čo okolo seba vidíte. Na prechádzke, na dvore, doma. Aha, vlak! Toto je strom. Pozri, mesiac….Ukazujte prstom a pomenuvávajte reálie okolo seba. Keď vaše dieťa už zopár slov povie, priraďujte k veciam aj farby. Aha, červený vlak! Pozri, zelený strom. Robte tak stále. Áno, aj ja som sa cítila divne, keď som deťom denno denne ukazovala modrý autobus. Potom som sa skúsila spýtať „Aha, autobus! akej je farby?“ Keď Paulínka odpovedala, že je modrý, ja som hrdosťou dorástla minimálne do výšky modelky Victorias Secret. Nemusíte priraďovať iba farby. Pokone priraďujte napríklad aj vlastnosti -studený sneh, tvrdé drevo, sypký piesok…

3. Čítajte

Knihy. Najefektívnejší spôsob rozvoja slovnej zásoby. Nie, ani tablet s edukačným programom ich nenahradí. Ani Smajlíkovia z STV 2. Fakt nie. Knihy vzbudzujú v deťoch prirodzený záujem a zvedavosť dozvedieť sa niečo nové. Kniha je k dispozícii vždy, dieťa si ju môže kedykoľvek samo vziať a čítať si obrázky. Podporuje rozvoj detskej fantázie, ktorá kráča ruka v ruke s detskou rečou. Na začiatku sú fajn obrázkové knižky. Moje deti fičali od začiatku na Minipédiách od vydavateľstva Svojtka&Co. Máme ich fakt veľa. Niektoré už pripomínajú skôr šalát, niektoré som im kúpila druhýkrát, pretože boli natoľko zničené, ale natoľko pekné, že som chcela, aby sme ich mali v čitateľnej forme. Minipédie obsahujú interaktívne časti – pohyblivé obrázky, ktoré deti okamžite zaujmú. Možno sa pýtate, ako je možné, že som dovolila deťom zničiť knihy, keď píšem o šaláte. Nuž, stane sa. Objavili existenciu nálepiek. Keďže boli ešte malé, nevedeli rozoznať, čo nálepka je a čo už nie. A Svojtka má také krásne obrázky – niektoré interaktívne, že to baby jednoducho nabádalo k tomu, aby skúsili, či sa obrázok náhodou nedá odlepiť. Žiaľ, odlepiť sa podarilo. Nalepiť už nie. Kažopádne, učel svätí prostriedky. Nechala som ich, nech si knihy vyťahujú vždy, keď sa im zažiada, často si ich samé čítali, hatlaninou sebevlastnou. Ale v prvom rade si knižky čítame spolu. Každý deň, niekoľkokrát.

Minipédie v akcii

4. Doprajte deťom čas

Deti potrebujú čas. Ten váš. Potrebujú ho na všetko. Ak sa so svojím dieťaťom rozprávate, dajte mu dostatok času odpovedať vám. Ak dlhšie rozmýšľa, nevkladajte mu do úst svoje odpovede. Nabádajte ho k odpovedi opisom, popisom vlastností, ale neodpovedajte zaňho. Považujte ho za rovnocenného komunikačného partnera.

Dodržaním vyššie spomenutých štyroch bodov vytvoríte svojim deťom podnetné prostredie, v ktorom budú mať vhodné podmienky pre rozvoj reči. Nezabúdajme však, že každé dieťa je individualita. Rozhovorí sa vtedy, keď sa ono samo na to bude cítiť, keď samo bude chcieť. Nie vtedy, keď si to my rodičia budeme želať.

TIP: Prehľadnú stránku s množstvom zaujímavých kníh majú www.babyknihy.sk. Nájdete u nich aj spomínané Minipédie od Svojtka&Co. Knihy aj hračky majú prehľadne rozdelené do množstva kategórií, napríklad aj podľa veku, takže sa viete veľmi rýchlo zorientovať a vybrať produkt vhodný pre vek vášho dieťaťa.

Kategórie
Zo života trojmamy

Ako sme dievčatá „naučili“ samostatne zaspávať

Na tému samostatného zaspávania sa ma na sieťach pýta viac ľudí, ako na „spôsob“ ich splodenia. Z toho usudzujem, že vás táto téma asi fakt zaujíma 🙂 V tomto článku vám opíšem, ako sme dosiahli ten bod, že dievčatá uložíme do postieľok, rozlúčime sa a ony bez reptania (väčšinou) zaspia. Chcela by som vás však upozorniť, že to, čo vám tu opíšem, je náš spôsob, ktorý sme si zvolili intuitívne, považovali sme ho za správny a potrebný pre normálne fungovanie v našej rodine. Vy s ním môžete, ale aj nemusíte súhlasiť.

To, že sme dievčatám prenechali našu spálňu hneď po prvej spoločnej noci, som vám už v jednom z predošlých článkov spomínala. Už tu sme si situáciu podstatne uľahčili, pretože naše deti dodnes nepoznajú, čo to znamená spať s rodičmi v spálni. Sú zvyknuté spať vo svojej postieľke a aj keď nastala situácia, že sme si niektorú chceli vziať medzi seba (napríklad v čase choroby), nešlo to. Nevedela si urobiť pohodlie, uložiť sa a zaspať. Po uložení naspäť do svojej postieľky zaspala takmer okamžite. Viem, to, že dievčatá od začiatku spia samé, môže vyzerať surovo. Môžte mi však veriť, že keby sme mali dieťa jedno, všetko by som urobila inak. Keď sa vám ale pritrafia rovno tri, z mnohých vecí upustíte. Či chcete, alebo nie.

Takže žabky mali od začiatku osvojenú našu spálňu. My sme rok dobrovoľne spávali na rozťahovacej válende (spisovne to je tuším hovník, ale mohla som sem napísať „rok sme spávali na rozťahovacom hovníku? Nemohla.) vo vedľajšej izbe. Znamenlo to pre nás občas aj tri hodiny neprerušovaného spánku. A ten mal v tých časoch cenu zlata, to vám teda poviem. Dievčatá rástli, postupne z dňa prespali čoraz menej, až sa im spánky vykryštalizovali na dva. Paulínka bola zo sestier najnáročnejšia. Bola (doteraz aj je) veľmi kontaktná a obom nám vyhovoval ergonomický nosič. Neviem ako sa to stalo, no zrazu som si uvedomila, že bez rúk alebo nosiča nie je schopná zaspať. Neskôr som zistila, že nestačí ju iba mať na rukách, spokojnejšia je, keď sa jej hlávka natriasa. Najjednoduchšie pre mňa teda bolo dať ju do nosiča a hojdať sa na fitlopte, kým nezaspí a potom ju len „vyklopiť“ do postieľky. Chvíľu nám to takto fungovalo. Lenže Paulínka má bystré sestry, veľmi rýchlo spozorovali nadštandard, ktorý je strednej sestre pravidelne dopriavaný a začali sa ho dožadovať tiež. Ja, milujúca matka, ktorá nechce žiadnu z dcér vedome uprednostňovať, som si teda v nosiči alebo na rukách striedala deti, poskakovala s nimi na fitlopte, uspávala ich a vyklápala do postieľok. Bolo by to ok, keby odpadli do pár minút. No stačilo, že jedna si uspávací rituál predĺžila a začal sa nám rozpadať režim. To znamená, že kým som týmto spôsobom uspala posledné dieťa, to prvé už bolo na polovicu vyspaté. Až nastal deň, že som uložila do postielky Simonku – poslednú a Paulínka už bola hore. A dožadovala sa zasa svojho kontaktu. Náš režim, ktorý bol od začiatku základným kameňom pre normálne fungovanie rodiny, sa začal rozpadať ako domček z kariet. To bol ten moment, kedy sme si povedali dosť. Viete, ten uspávací rituál bol krásny, milovala som ten pocit, keď som mala na sebe nosič s mojim bábätkom – ktorýmkoľvek. Nemohla som si však dovoliť tráviť uspávaním toľko času. A už vôbec nie rozladiť im režim natoľko, že by každá spala v iný čas. Zbláznili by sme sa. Tak sme sa s tatom Jankom dohodli. Dohodli sme sa, že ich jednoducho do tých postieľok uložíme a ony nejak zaspia. Aj tak bolo. Uložili sme ich. A ony nezaspali. Boli úplne vykoľajené z našich nových postupov a aj nám svoju nespokojnosť dávali patrične najavo. Cukalo ma veľmi, priznávam. Ale tato zavelil nepovoliť, tak som nepovolila :-). Nevzala som si ich z tých postieľok. Ale prišla som za dievčatami do izby, aby vedeli, že tam som, že som ich neopustila. Chodila som od postieľky ku postieľke a hladkala ich po čele, polohlasom sa prihovárala. No prehovoriť „na ruky“ som sa nenechala. Takto to postupne išlo. Deti sme uložili, keď zaplakali, prišla som k nim, hladkaním po čele som im často priviedla na očká spánok. Myslím, že to bol štvrtý deň, kedy už dievčatá v podstate neplakali, že sa neuspávajú. Samozrejme, svoj nesúhlas museli dať najavo aspoň mrnčaním, ktoré ale bolo len slabým odvarom toho plaču, ktorý spustili na začiatku tejto akcie. Prišla som, pohladkala, odišla. Zvykli si. Naozaj mi však záležalo na tom aby som k nim prišla vždy, keď im bolo smutno. Aby vedeli, že som blízko a že prídem, keď ma budú potrebovať. Nový systém pochopili rýchlo. Neviem ako dlho bolo potrebné ich uhladkávať k spánku. Rýchlo to prešlo k pohladkaniu, rozlúčeniu sa a odchodu z ich izby. A tak to máme dodnes. Znovu ale zdôrazňujem dôležitosť pevného režimu. Moje deti vždy vedia, ktorá činnosť po ktorej nasleduje. Častokrát sa už pri jedení obeda pýtajú spať. Samé a dobrovoľne. Ak majú za sebou náročnejší deň, prídu za nami aj večer – o siedmej so slovami „idem spinkať do postieľky.“ Podľa mňa je to takto správne. Pre našu rodinu určite. Vďaka pevnému režimu vedia, kedy idú spinkať, vždy je ten čas rovnaký a my vieme, ako si máme naplánovať deň. (Chcela som napísať, že výlety, no ani neviem, kedy sme na nejakom boli. Ach.)

Kategórie
Zo života trojmamy

„Vojtovka“ z pohľadu mamy

Poznáte pojem Vojtova reflexná rehabilitácia? Počuli ste už o tzv. Vojtovke? Pokiaľ sa nám predčasne nenarodili tri extrémne nezrelé bábätká, aj ja som patrila ku skupine ľudí, ktorá vojtovku priraďovala výlučne deťom s telesným postihnutím. Cielene som si o tomto druhu cvičenia informácie nevyhľadávala, ale občas som niekde zachytila, že je to náročné a bábätká pri ňom veľmi trpia a plačú.

Reálne som sa o Vojtvou metódu začala zaujímať až vtedy, keď sa nás začala týkať – pár týždňov po narodení detí. Sprevádzala nás prvý rok ich života a dievčatám veľmi pomohla pri správnom vývine pohybového aparátu. To, že sme mali možnosť vyskúšať si cvičenie na vlastnej koži, so všetkými tromi dcérami, ma viedlo k myšlienke napísať o ňom článok. Mám totiž pocit, že o vojtovke kolujú mýty a polopravdy a že nie je verejnosťou vnímaná celkom správne. Pravidelne som sa stretala s reakciami typu – „Chúďa, to prečo ju takto týraš, pozri sa ako plače“ alebo „ach, na toto trápenie sa nemôžem ani pozerať.“ Tieto poznámky okolia ma vedeli rozladiť. Ja som totiž vedela, čo to je, prečo to robím a čo tým chcem dosiahnuť. Ľudia okolo mňa nie….A preto vznikol tento článok. Zhrniem vám sem všetky svoje pohľady a postrehy tak, ako ich vnímam ja. Ako mama.

Čo je to Vojtova metóda?

Je to súbor špeciálnych rehabilitačných cvičení. Autorom je MUDr. Václav Vojta. On je podpísaný pod myšlienkou, ktorá spôsobila prevrat v oblasti fyzioterapie. Prišiel totiž na to, že každý človek má zafixované vrodené vzory pohybov, ktoré sa dajú aktivovať zatlačením na konkrétne miesto na tele – reflexný bod v určitej polohe, ktorá aktivuje konkrétnu (oslabenú) skupinu svalov. Reflexný bod sa nachádza napríklad medzi druhým a tretím rebrom, na bedre alebo päte bábätka.

Komu je Vojtovka určená?

Vojtovka je určená deťom s poruchami pohybového aparátu alebo bábätkám napríklad s oneskoreným vývinom. My sme boli tou druhou variantou. To, že boli dievčatá ukrátené o dva mesiace v maternici sa podpísalo na ich vývoji. Našťastie, nie nejak dramaticky. Každé bábätko má v mozgu zakódované vzory, podľa ktorých sa vyvíja. U niektorých bábätiek sú ale tieto vzory narušené. Dráha medzi mozgom a svalovou skupinou nefunguje. Úlohou Vojtovej metódy je túto dráhu obnoviť, alebo dokonca ju vytvoriť. A že sa to dá! A ako rýchlo! A áno, deti pri tom plačú. Teda ako ktoré. A ako kedy. Plačú preto, že stláčaním reflexného bodu je im do mozgu vysielaný signál, aby urobili niečo, čo nepoznajú. V polohe, ktorá sa im nepáči. Preto sa vzpierajú a snažia sa z držania rodiča vymaniť. Nie preto, že by ich to bolelo. Ale preto, že je im to nepohodlné. A inak nesúhlas vyjadriť nevedia. Čím častejšie sa ale cvik opakuje, tým je plaču menej. Pretože bábätko už vie, čo od neho chceme. A samozrejme, veľkú rolu pri reakcii bábätka na cvičenie zohráva aj jeho povaha a momentálna nálada. Často sa mi stávalo, že Paulínku pri cvičení počulo plakať minimálne celé sídlisko a Eliška sa pri ňom smiala. Alebo sa Paulínka rozhodla mať ma na háku a počas cvičenia zaspala. Tak som to mohla rovno zabaliť. Tiež je individuálny čas, za ktorý deti na cvičenie zareagujú. Simonka bola dieťa s najväčšími rizikami a najhoršou štartovacou dráhou. Vďaka cvičeniu ale predbehla sestry už v období štvornožkovania. Samostatne chodiť začala o tri mesiace skôr ako Eliška a o dva skôr ako Paulínka. Každe dieťa je individualita a má svoje tempo. Vo všetkom. Moje dievčatá vďaka Vojtovke držali vo vývine krok so svojimi donosenými rovesníkmi. Len teda cvikmi sme im museli tie správne dráhy tvoriť. Začínali sme s uvoľnovaním strnulých horných končatín u Elišky a Simonky a naopak s príliš uvoľnenými končatinami u Paulínky. Potom sme vďaka cvičeniu podporili pretáčanie sa na bruško, štvornožkovanie (vedeli ste, že štvornožkovanie je vo vývoji bábätka veľmi dôležitý míľnik?), sed, stavanie sa popri nábytku a aj samostatnú chôdzu. Táto cesta trvala rok – u Simonky, 14 mesiacov u Paulínky a 15 u Elišky. Naozaj môžem povedať, že Vojtovka robí zázraky na počkanie. A ak lekár uzná, že je potrebná, stojí za to sa jej podstivo venovať. Čím je totiž dieťa staršie, tým viac odporu kladie, a tým je ťažšie s ním potrebné cviky odcvičiť. Viem, o čom hovorím. Keď mala Paulínka približne rok, mávala som z cvičenia s ňou svalovicu. Udržať ju v potrebnej polohe a počkať na 8 – 10 opakovaní bol nadľudský výkon. Úprimne sa priznám, že som niekedy mala tendenciu cvičenie odfláknuť/vynechať. Mala som ho plné zuby. V hĺbke mysle som ale vedela, že každým vynechaným cvičením sme ďalej od nášho cieľa – ukončiť cvičenie s tromi chodiacimi deťmi. Vtedy vždy nastúpil na scénu Janko a ….nie, neodcvičil to za mňa 🙂 iba ma prehovoril, aby som sa premohla.

Vojtovky sa naozaj netreba báť. Potlačte slzy (alebo aj nemusíte), zatnite zuby, predstavte si vaše bábätko, ako ho veselé o pár mesiacov naháňate po dvore a cvičte, ak je to potrebné. Nenechajte sa odradiť rečami ľudí z okolia, ktorí sú len pozorovatelia a do problematiky nevidia. Naozaj to za to stojí. Fakt.

Kategórie
Cestujeme s trojičkami

Víkend na Liptove

Apartmány Hilson

Vždy sa veľmi teším, keď sa rozhodneme zmeniť na chvíľu prostredie. Necestujeme často, keďže s tromi malými deťmi to nie je jednoduché. Vždy berieme so sebou niekoho, kto nám s nimi môže pomôcť. Keďže sú tri, my dvaja, sú v presile. A naháňať celý deň trojičky v cudzom prostredí a uspávať ich väčšinou v provizórnych podmienkach je veľmi vyčerpávajúce. Padne vhod, keď je s nami niekto, kto sa dievčatám chvíľku povenuje namiesto nás. No a zladiť si voľno s pracujúcimi ľuďmi nie je jednoduché. Preto cestujeme málo. Ale jeden z júlových víkendov sa nám podarilo stráviť na Liptove. Zvolili sme si Apartmány Hilson. Mali výborné hodnotenia a podľa fotiek to vyzeralo ako raj pre deti aj dospelých. Objednala som Apartmán L. Pretože som si nevšimla, že ponúkajú aj XL. Chyba dosť podstatná, ale nabudúce budem vedieť. K ubytovaniu som zaškrtla polpenziu a viac mi nebolo treba. Najsvetlejší bod celého víkendu pre matku. Čo vám poviem, na toto som sa tešila najviac. Že budem odbremenená od každodenného varenia pre päťčlennú rodinu.

Počasie nám bohužiaľ vôbec neprialo. Čím bližšie k Demänovej sme boli, tým bola obloha viac zamračená a vonkajšia teplota viac klesala. A ja som v duchu počítala mikiny, čapice a hrubé ponožky. Či náhodou nebude málo. Samozrejme, bolo ich dosť, veď ako správna matka som zbalila do lodného kufra pol domácnosti. Vďaka Bohu (alebo radšej môjmu Jankovi) za multivan. Jeho kufor s prehľadom absorboval všetko, čo sme doňho ukladali. Aj prenosnú postieľku. A aj matrac do nej. Lebo veď keď dobre nespí potomstvo, nevyspí sa ani rodičovstvo, jednoduchá priama úmera. Ja som len v kútiku duše dúfala, že aj zvyšné dve postieľky, o ktoré sme personál požiadali, budú vybavené normálnym matracom. Nie len tým skladacím tenkým a tvrdým cestovným.

spálňa apartmánu L

Tak sme dorazili. Palculienky (bývalé) cestu luxusne prespali. Presne toto býva tajomstvo nášho úspechu a pohodovej cesty – nalodiť sa v čase ich obedného spánku. Privítala nás milá recepčná. Apartmán pekný, čistý, ale malý. Moja chyba, ako som spomínala vyššie. Kým babka so švagrinou skúmali s deťmi exteriérové lákadlá, našou úlohou bolo prispôsobiť naším potrebám interiér. To znamená do izby, ktorá bola označená ako spálňa, narvaťtri postieľky. (Jasné, nesklamali. V každej postieľke bol plnohodnotný matrac s perinkou a vankúšom navlečených do obliečok v milých detských motívoch). Vo vedľajšej izbe sme si zasa my dvaja rozložili gauč – ktorý tento víkend pre nás slúžil ako posteľ. Na gauči sme prežili (prespali) prvý rok od narodenia detí, takže jeden víkend nebol žiaden problém :-). Chceli sme si podmienky čo najviac prispôsobiť tým, aké máme doma. Deti vlastnú izbu, v ktorej od malička spia samé a my taktiež svoju. Podarilo sa. Hilsoňáci podľa mňa sami netušili, že do ich malej spálne sa vojdú tri postielky. Na chlp presne. Ani centimeter nazvyš. Ale úloha splnená. Mohli sme ísť objavovať spolu so zvyškom rodiny. Exteriér majú fakt krásny. Drevené hojdačky, pre deti preliezky, pieskoviská, ležadlá, hojdacie siete. Krby pre rodinné grilovanie. Toto všetko tu nájdete. Len škoda toho počasia. Prvý deň sme sa tam aj s deťmi prebavili, našťastie, nepršalo súvisle, ale na etapy. Večere podávajú v penzióne oproti. Majitelia sa dohodli, že si v čase koronakrízy takto vypomôžu. Je to milé a varili chutne. Ani sme sa nenazdali a bol čas uložiť deti na spánok. Doma sú zvyknuté zaspať v izbičke samé. Tu ale bolo prostredie nové, preto som si ľahla s nimi. Množstvo podnetov ich vyčerpalo, odpadli všetky tri asi do desiatich minút. Začalo pršať. Sedíme pod prístreškom pred apartmánom a s malou dušičkou pozeráme predpoveď počasia na ďalší deň. Do kelu. Hlásia dážď. Nie prehánky, ale dážď. 70 a viac percent po celý deň. Som z toho otrávená. Ale teším sa na raňajky 🙂 . Apartmány Hilson majú naozaj krásny exteriér, máte tam plno možností. Ale iba za priaznivého počasia. Bohužiaľ. Samotný apartmán (L, väčší som pozrieť nebola) je fakt malý pre piatich ľudí. Bolo nutné vymyslieť náhradný plán. Aj keď sme mali zbalené naše fashion outfity do dažďa a gumáky, nemohla som v tom nechať deti behať celý deň. Aj keď…

Zachránila nás Villa Betula. Detský raj v Liptovskej Sielnici. Umožňujú celodenný vstup pre deti v sprievode dospelých. Doobedie sa baby zabavili v ich interiérovom detskom ihrisku. Naozaj ani nevieme, ako rýchlo nám tam čas ušiel. Striedali sme sa pri deťoch a pri stole s kávou a inými drinkami :-). Guličky, trampolíny, šmýkalky, hračky, obrovské molitanové stavebnice – toto všetko tam nájdete. A dokonca aj animačný program. Dievčatá sa tam po prvýkrát zapojili do animačného tanca. Aj keď boli v podtstate ony samé chvíľu atrakciou. Bolo to milé.

Villa Betula

Cez obed načerpali novú energiu štandardne v kočíkoch a po obede boli pripravené na nové dobrodružstvá. Aj počasie sa nad nami zľutovalo a dážď sa zmenil len na jemné popŕchanie. Mohli sme sa premiestniť do exteriéru Vily Betuly. Poviem vám, fakt som bola očarená. Obrovský exteriér, milión atrakcií pre deti každého veku. Plus kone. A animačný program. Ak máte deti kúsok staršie od mojich, tak vám ručím za to, že ani nebudete vedieť, že ich máte. Môžte ležať na lehátku s drinkom v ruke a oddychovať. Deti nebudú mať čas sa nudiť. Nebudú mať čas ani ťukať do telefónu alebo tabletu. A to sme tam boli za nepriaznivého počasia. Určite chcem atmosféru Betuly zažiť v tom priaznivom. Vyskúšať spolu s dievčatami vodné atrakcie, bazén a ostatné veci. Musí to byť super.

Na raňajkách

Je večer. Trojičky sa už okukali, takže toto zaspávanie už nebolo také jednoduché ako predošlú noc. Neviem odkiaľ berú toľkú energiu. Ja som pri nich zaspávala a ony si z postieľok robili zo mňa srandu. Šťuchali ma, šteklili, rehotali sa. Musela som odísť, lebo mali evidentne šou z toho, že som pri nich. Do piatich minút po mojom odchode spali. Proste som bola pre ne rušivý element. Ako dobre. Na druhý deň doobeda nás čakal odchod domov. Ale pred ním raňajky :-). Tie za to stáli, fakt. Mali formu bufetových stolov a našli ste na nich asi všetko. Sladké, slané, teplé, studené, vegánske, mäsové, maslá, nátierky, cereálie, ovocie, zeleninu, čaje. Všetko na čo si len pomyslíte. Všetci sme si prišli na svoje. Aj Palculienky nevedeli, do čoho začať skôr ďobať. Od nášho stola sa podchvíľou ozývali výkriky ako „mňam a ham“. Toto je najlepšia pochvala pre kuchárov – keď deťom chutí, nie?

Odchádzame. Ľúto mi je, že sme kvôli počasiu nevyužili potenciál tohto rezortu. Verím, že za slnečných dní je tu úžasne. Oáza pokoja by to mohla byť. Krásna príroda okolo, v tesnej blízkosti kontaktná zoo, Tricklandia, Bešeňová, Tatralandia. Možnosť túr a prechádzok. Nabudúce to snáď vychytáme lepšie. Zatiaľ dovidenia.

Kategórie
Zo života trojmamy

Je nás doma päť. Čo teraz?!

Prvých 24 hodín

…bolo plných šťastia a radosti, ale aj obrovského stresu. Po jeden a pol hodinovej ceste, ktorá sa nezaobišla bez komplikácií – ako inak, sme prišli domov piati. My dvaja a traja novorodenci. Tento trojlístok si svoj život tvrdo vybojoval. V nemocnici držal nad nimi ochranné krídla personál. No ten k bábätkám pri prepúšťaní nepribaľujú. Aj keď mohli by, nie? Aspoň na prvý týždeň… Nedalo sa robiť nič, museli sme sa krídlami stať my dvaja. „Vitajte Palculienky, toto je váš naozajstný domov.“ Zvláštne. Predstavujem dcéram miesto, ktoré BUDE ich domovom. Pretože doteraz ním bola nemocnica. To bolo jediné miesto, ktoré poznali a bolo pre ne prirodzené. Na svoj naozajstný domov si museli zvyknúť. A my dvaja sme si museli zvyknúť na to, že ich máme doma. Tešili sme sa, že si ich môžme pomojkať hocikedy sa nám zažiada a nemusíme prosiť o zvolenie. Že dievčatá sú iba naše. Že ich môžme nakŕmiť a prebaliť bez toho, aby sme to niekomu vopred oznamovali. Bolo neuveriteľné, že toto všetko môžme. Čo môžme – musíme, sme rodičia!

Domov z Martina sme prišli navečer, okolo šiestej. Podľa plánu sme mali doraziť skôr. Nebola by som to ale ja, keby sa mi do cesty nepostavila komplikácia. Sedíme „nalodení“ v aute pred nemocnicou, pripravení vyštartovať z Martina, keď zisťujem, že nemám kabelku – s peňaženkou, kartičkami poistenca detí, svojou a hlavne s odsávačkou mlieka – tá bola úplná must have vec. Viac must have ako spomínaná peňaženka, alebo čokoľvek iné. Po deťoch proste to najdôležitejšie :-). Keď som prehľadala celé auto a kabelku nikde nenašla, domyslela som si, že mi ju asi vzala spolubývajúca, ktorú prepúšťali v ten istý deň a veci sme mali na izbe zložené vedľa seba. Bola z Ružomberka. Nemala som na ňu žiadny kontakt, iba ten facebookvý. S malou dušou som jej zavolala a ona zdvihla! Uff! Odľahlo mi. Lenže už bola takmer doma. Čiže sa musela otočiť pred Ružomberkom a my sme ich čakali aj s deťmi v Martine. Tým pádom sme sa hodinu zdržali.

Deti sa nestihli doma ani poriadne „rozkukať“ a už sme ich chystali na nočný spánok. Ocko sa chytil kúpania – celé tehotenstvo sa tešil, že to bude jeho parketa a konečne nastal ten čas. Ocko kúpal, ja som bola pripravená s osuškou hneď vedľa. Okúpala sa prvá, kým som ju sušila a obliekala, ocko kúpal druhú. Keď bola prvá hotová, dostal ju do rúk ocko, ktorý mi medzitým okúpanú druhú podal do rúk a tú prvú začal kŕmiť. Kým sa prvá kŕmila, ja som sušila a obliekala druhú, a keď bola hotová, podala som jej mliečko. Ocko medzitým tú prvú dokŕmil a uložil do postieľky. Tretia bambuľa trpezlivo čakala – väčšinou to bola Eliška. Keď bola prvá zo sestier uložená v postieľke, tá tretia – Eliška, začala svoj domáci wellness. Kým sa ona kúpala, ja som dokŕmila a uložila tú druhú zo sestier a mohla som plynule Elišku prebrať. Stratili ste sa? Nevadí, prečítajte znova 🙂

Yes! Spia! Môžem…..si ísť odsávať mlieko. Odsávala som asi 6- 8x denne. Proces trval necelú hodinu a neznášala som ho. Ale dala som sama sebe a deťom sľub, že do roka budú moje mlieko dostávať aj keby traktory padali, tak som zaťala zuby a zapla odsávačku. Mliečko som skladovala v chladničke a keď prišiel čas kŕmenia, vo fľaškách sme ho deťom podali. Po odsávacej tortúre som ešte stihla čo to upratať, hodiť sprchu a čas na kŕmenie nastal zas. Dievčatá sa po troch hodinách o fľašku samé hlásili. Málokedy však všetky tri naraz, našťastie. Väčšinou zaplakala jedna a ostatné dve dostali mlieko v spánku popri nej, aby sme im stále udržali rovnaký režim. Boli sme si vedomí, že jednotný režim je alfou a omegou prežitia v našej pätici. Baby sú nakŕmené, KONEČNE môžme ísť spať. Aspoň na tri hodiny. Obaja sme do postele doslova spadli. No spánok neprichádzal. 876x som sa prehodila z boka na bok. Nebola som už zvyknutá na svoju posteľ. Nechtiac mi k chrbtici prirástla tá nemocničná, v ktorej pri každom pohybe vŕzgali struny. Do kelu! Veď mne ten zvuk normálne chýba! „Miša neblázni a spi, zajtra musíš fungovať!“ mi radilo moje podvedomie. „Miša, čo furt robíš, už si ľahni a spi!“ radil mi Janči. Trošku agresívnejším podtónom ako podvedomie. Ok. Zatváram oči….“Janči? …neblikajú deťom tie svetielka na monitoroch (dychu) príliš rýchlo? veď majú blikať podľa toho, ako dýchajú, nie? Je normálne, že dýchajú tak rýchlo???“ aj Janči zhodnotí, že blikajú akosi rýchlo. Chvíľu na ne spoločne civieme…“asi to tak má byť“ usúdime… „Janči???“ po pol hodine doňho zase drgám. „Spíš?“ „Nespím. Pozerám na tie monitory. Zdá sa mi, že teraz blikajú nejak pomaly.“ odpovedá mi Janko. „Presne! tiež som si to všimla!“ Čo teraz?! Je to normálne? Je normálne, že deti dýchajú chvíľu príliš rýchlo, potom príliš pomaly? Má to tak byť? Čo ak sa niečo deje? A my tu nemáme nikoho, kto by nám poradil? Znova civieme na tie malé zelené svetielka. Deti vyzerajú spokojne. Všetky tri pekne spia. To je podstatné, nie nejaké svetielka. Veď ak by niečo nebolo v poriadku, spustil by sa alarm. Ukľudnili sme sa a znova zavreli oči pripravení spať. Netuším, ako dlho sme ich mali zavreté, no bola to len chvíľka. Paulínka spustila plač. Rýchlo, zohriať mliečko, nakŕmiť. Ibaže Paulínka mlieko nechcela. A plakala stále. Nepomohla ani mamina, ani ockova náruč. Asi ju bolí bruško. Skúšame masáž. Zdá sa, že zabrala. Zaspala. Ukladáme ju do postieľky a ukladáme aj seba do svojich postelí hneď vedľa. Zatvorila som oči, prisahám, že asi na 10 minút, keď sa zasa ozval plač. Simonka. Pýtala si svoju nočnú dávku mlieka. Nakŕmili sme rovno aj sestry a uložili všetky tri do postieľok. Chvíľu sme na ne nemo pozerali, aké sú krásne a ako sme radi, že sú už doma. A potom sme odpadli do postelí aj my. Spali sme asi hodinu….keď sa ozval zvuk, ktorý by prebral aj mŕtvolu. Srdce sa mi rozbúchalo, pozerám na svetielka. Paulínkine rýchlo bliká na červeno a monitor piští. Vyberám ju z postieľky a so strachom na ňu pozerám. Dýcha. Čo dýcha, ona nič netušiaca spí. Planý poplach, vďakabohu. Musela som počkať, kým sa mi tep vráti do normálu, aby som dokázala zanalyzovať situáciu. Vlastne sa nič nestalo. Paulínka sa zošuchla v postieľke nižšie, ako bola snímacia platňa, tá už nemala dosah, aby jej monitorovala pohyby, a tak spustila alarm. Vystrašení, ale radi, že sa nič nestalo sme si opäť ľahli. Spánok už neprišiel. Pozerali sme striedavo na seba, na deti, na monitory. Evidovali každý ich pohyb, každý povzdych. Takto to ďalej nepôjde. Nezvládneme cez deň fungovať na 110% a v noci takmer nespať.

Je cca 4:30 ráno. Moja odsávačka na mňa z obývačky žmurká čoraz silnejšie. Nič sa nedá robiť, idem. Sedím za stolom, odsávam si mlieko, podopieram si hlavu a očné viečka by som si najradšej prelepila leukoplastom, aby držali otvorené. Janči prišiel za mnou. Triezvo sme zhodnotili, že viac takýchto nocí nezvládneme. Nič sa nedá robiť, na dnešnú noc sa sťahujeme do vedľajšej izby na rozťahovací gauč. Je to susedná izba, takže cez otvorené dvere budeme počuť plač, aj monitory, ak by náhodou bolo treba. Nebudeme však evidovať blikajúce svetielka, povzdychy a mrvenie sa detí. Možno sa vyspíme aspoň tie tri hodiny medzi kŕmeniami. Predstava trojhodinového súvislého spánku sa mi páčila. Nevedela som sa dočkať. Pravdou ale je, že túto možnosť mi Janči navrhol už počas tehotenstva. Vraj, skúsme to urobiť na „americký“ štýl (fičali sme na seriáli „Môj život s pätorčatami) a urobme deťom hneď vlastnú izbu, kde budú mať postieľky, v ktorých budú spávať. Vtedy som po ňom zagánila, poťukala mu po čele a spýtala sa, či je normálny, že chce nechať spať v izbe osamote troch novorodencov. Ale vidíte, život vás núti robiť veci, o ktorých ste si predtým hovorili „toto by som určite NIKDY neurobila“. 🙂

Kategórie
Zo života trojmamy

Neonatológia

Šiesty október. Moje dcéry sú tu. Síce príliš skoro, ale sú. Je čas hodiť všetku ľútosť za hlavu, pozbierať a nájsť aj tie stratené sily a ísť im ich všetky odovzdať. Ich prvou zastávkou bolo JVSN – Jednotka vysoko špecializovanej starostlivosti o novorodenca. JVSN je vyšší level ako JIS. Ako netehotná som si myslela, že na JIS sú vždy tie najťažšie prípady. OMYL. JIS je až druhý level. Keď mi deti previezli na JISku, tešila som sa, že už sú za vodou a čoskoro pôjdeme domov. Ale poďme teda od začiatku.

Prvýkrát som prah neonatológie prekročila viac ako 24 hodín po pôrode. Neviem, či to bolo ťažšie fyzicky, alebo psychicky. Hneď z príchodu sa nás ujala jedna zo sestričiek. Oboznámila ma s pravidlami, ktoré je nutné pre bezpečnosť malých pacientov striktne dodržiavať. To znamená – dezinfikovať ruky pred vstupom na oddelenie, za dverami oddelenia, pri bábätku si ich umyť dezinfekčným mydlom až po lakte a pred každým otvorením inkubátora ich vydezinfikovať znova. Plus nosiť jednorazový plášť. Keď sme boli zaodetí a vydezinfikovaní, začala hovoriť. „Ležia tu rôzne detičky. Vy ste tu ale kvôli tým svojim, preto sa do ostatných inkubátorov snažte nepozerať a deti si neporovnávať.“ Ok, rozumiem. „Okolo každého inkubátora je niekoľko prístrojov, ktoré ukazujú rôzne hodnoty a vydávajú upozornenia. Tieto hodnoty a upozornenia sú informácia pre nás – personál, vy sa nimi zbytočne nestresujte. “ Ok, pokúsim sa.

Ako prvú som uvidela Elišku. Mala inkubátor hneď pri dverách. Pri pohľade na ňu mi zovrelo srdce. Bola taká drobná! Ako vtáča vyhodené z hniezda. Väčšinu tváričky jej zakrývala kyslíková maska. S otázkou v očiach sa pozerám na sestričku. „Neľakajte sa mamička, Eliška má iba podporu dýchania. To znamená, že cez masku jej priamo do nošteka fúkame vzduch s trochku vyššou koncentráciou kyslíka, pretože je ešte slabá a sama by to neudýchala. V rúčke má kanylu s infúziou s antibiotikami – z preventívnych dôvodov. Prvé mililitre mliečka stolerovala, ale dôležitá je stolica. Na tú budeme čakať. Je v stabilizovanom stave. A už sme jej stihli aj zablahoželať k meninám.“ Jemine ozaj! Eliška má svoje prvé meniny! Úplne mi to vypadlo. Eliškina sestrička bola milá, ukázala mi, ako sa jej môžme dotýkať. Oboznámila nás s iniciálnym dotykom. Týmto dotykom dáte bábätku najavo, že ste pri ňom. Aby sa nezľaklo. Jemne mu jednu dlaň priložíte k hlavičke a druhú k zadočku. Vtedy sa cíti v bezpečí. Tak som sa prvýrát dotkla svojej najstaršej dcéry. Ten pocit pomenovať neviem. Bola to akási zmes obrovskej lásky, šťastia, nádeje, hlbokého strachu a množstva obáv. Nezabudnuteľné a krásne.

Druhá zastávka bola pri Paulínke. (Mali ste vidieť tie nechápavé pohľady mamičiek, keď ma videli chodiť od inkubátora k inkubátoru, pričom každá z nás bola jasne poučená, že sa má zdržiavať iba pri svojom bábätku :-))Taktiež mala na tváričke kyslíkovú masku, zdravotne bola na tom rovnako ako Eliška, stolerovala prvé mililitre mlieka, čakalo sa na hovienko. Možno si teraz hovoríte „Načo sem toto píše, to ozaj potrebujeme čítať informáciu o prvom hovienku…?“ Nuž, moji milí, veru potrebujete. Prvých 24 hodín je pre predčasniatka veľmi náročných. To, či ich nezrelý tráviaci systém dokáže stráviť potravu je veľmi dôležité. U značného percenta extrémne nezrelých novorodencov sa prejaví nekrotizujúca enterokolitída. Je to ochorenie postihujúce črevá, ktoré dôsedkom nezrelosti nevedia potravu stráviť, v črevách sa hromadí, vytvorí sa zápal, ktorý môže viesť k ich pretrhnutiu a bohužiaľ, až k smrti bábätka. Preto je prvá stolica taká dôležitá. Je to prvý pozitívny znak, že trávenie by malo fungovať. Čakali sme na ňu ako na spasenie. Bola to naša prvá méta.

Ako som odchádzala od Paulínky, prepadal ma veľmi skľučujúci pocit. Bála som sa. Prvýkrát som mala vidieť Simonku. Našu bojovníčku, ktorá nevážila ani kilo. Nevedela som si to predstaviť. Veď Eliška s Paulínkou boli ako Palculienky, drobučké, chudučké, ako môže byť Simonka ešte menšia? Uvidela som ju. Vlastne som ju ani nevidela. Tváričku jej zakrývala – tak ako jej sestrám, kyslíková maska a zvyšok telíčka mala zabalený v igelite. Ten igelit na mojom malinkom bábätku vyzeral strašne, ale bol nutný kvôli termoregulácii. Pohľad na Simonku bol bolestivý. Ležala tam taká bezbranná, malilinká, pokožku mala takmer priesvitnú. Hrču v krku som musela prehĺtať na viackrát. Stále sa mi v hlave premietali slová sestričky: „Pri inkubátore musíte byť silní a pozitívni. Vaše deti všetko cítia, ak potrebujete plakať, poplačte si doma, alebo na izbe, ale sem musíte prísť silní, aby ste dokázali svoje deti podporiť a ony z vás cítili tú silu, ktorú teraz potrebujú.“ Tieto slová som si v hlave prehrávala snáď milionkrát. Pohľad na Simonku síce bol skľučujúci, ale sestrička nás potešila. „Simonka je teraz stabilizovaná. Je slabučká, potrebuje podporu dýchania.“ „Ale zvládne to, však? Bude zdravá?“ Hrozne som potrebovala počuť od niekoho fundovaného vetu „Nebojte sa, bude v poriadku, zvládne to“. Ale nepočula som ju. Nemohli mi to sľúbiť. Lekári ani sestričky nemôžu sľúbiť mamičke niečo, čo vedia ovplyvniť len z časti. Aj keď robia pre záchranu bábätka všetko možné aj nemožné. Každý ďalší deň bol pre nás výhrou a malým víťazstvom. Nielen pri Simonke, ale pri všetkých troch. Určovali sme si malé méty. Prvou bola tá spomínaná prvá stolica. Túto dievčatá dosiahli do dvoch dní všetky. Ďalšou bolo vydržať bez komplikácii prvých sedem dní. Paráda, stalo sa! Dievčatá majú týždeň a nič sa neskomplikovalo, ich stav zostal stabilizovaný. Po viac ako týždni som dostala na klokankovanie (priloženie bábätka na hruď rodiča – koža na kožu) Elišku s Paulínkou – boli dosť silné na to, aby zvládli pobyt v mojom náručí bez CPAPu (to je tá kyslíková maska, ktorá im pomáhala s dýchaním). Lietala by som od šťastia, keby som mohla, keď som ich mala v náručí. Najkrajšia vec na svete. Fakt. Dostať deti na klokankovanie bol náš ďalší míľnik, odteraz sme mohli klonkakovať každý deň. Ocko jednu, ja druhú. Alebo ja obidve a ocko žiadnu :-)…. A takto nám tam utekali dni jeden za druhým. Po dvoch týždňoch zvládali Eliška s Paulínkou dýchať úplne samé, bez podpory, mohli byť teda spolu v jednom inkubátore. Simonka mala štartovaciu pozíciu najhoršiu, preto sa aj CPAPu zbavolala najťažšie, ale bojovala silno, robila nám tým veľkú radosť. Presne po 20tich dňoch bola aj Simonka natoľko silná, aby som si ju mohla pomojkať spolu s jej sestrami – naraz!! Na tento okamih som toľko čakala a tak sa naň tešila! Šťastnejšiu mamu by ste v tej chvíli na oddelení nenašli. A tak plynuli dni. Jeden za druhým. Palculienky rástli, priberali, aj personálu robili radosť tým, ako prosperovali. Zhruba po mesiaci nabrala Simonka toľko síl, že dokázala dýchať bez akejkoľvek podpory. Po šiestich týždňoch začali sestričky skúšať kŕmiť dievčatá z fľašky. Toto bola jedna z podmienok, aby nás mohli pustiť domov. Išlo im to veľmi pomaličky. Vlastne im to nešlo takmer vôbec. Neboli ochotné míňať svoje sily na to, aby si z fľašky vytiahli mlieko. Trápilo ma to, dni utekali a dievčatá pili mlieko z fľašky po mlililitroch. Po mililitroch znamená 5 – 10ml. Keď sa podarilo, že vypili 20, skákala som po plafón od radosti. Boli naozaj pohodlné a využívali radšej možnosť kŕmenia cez sondu – kedy im mliečko stieklo cez sondu v nošteku priamo do žalúdka – bez akejkoľvek roboty. „Tak čo, odvediem si ich z neonatológie rovno do škôlky“, žartovala som so sestričkami.

Siedmy týždeň som išla za dievčatami, klasicky na JVSN. Medzi dverami ma sestrička víta „Maminka, vy už máte bábätká hore“. „Hore“ znamenalo na JIS. Rozbúchalo sa mi srdce. To, že boli prevezené na JISku znamenalo, že čochvíľa pôjdeme domov! Asi to pochopili aj naše palculienky, alebo možno nad nimi niekto mávol čarovným prútikom, neviem. Ale prevezením na JIS začali krásne samé piť mlieko z fľašky. Nemohla som byť šťastnejšia. Prvý bod sme si mohli pomyselne odfajknúť. Už zostávalo „len“ udržať si stabilne telesnú teplotu, pribrať na váhu 2500g a dosiahnuť aspoň približne termín pôrodu. Toto boli podmienky pre prepustenie detí domov. Všetko išlo hladko, hlavne Simonka sa snažila dobehnúť svoje sestry a robila nám tým všetkým obrovskú radosť. Deň D nastal 11. 12. 2018. Po 9 týždňoch a 4 dňoch. Doteraz sme boli iba akousi pomocnou silou v starostlivosti o naše trojičky. Týmto dňom preberáme za ne plnú zodpovednosť. Šťastní a odhodlaní postarať sa najlepšie ako vieme, opúšťame martinskú neonatológiu s plnými rukami detí 🙂

Poďakovanie

Týmto článkom by sme chceli poďakovať celému personálu Neonatologického oddelenia UN Martin. Vďaka vašej skvelej práci a ľudskému prístupu máme doma tri krásne, zdravé dcéry. Doživotne vám budeme vďační za všetko, čo ste pre nás urobili. Radi na vás spomíname 🙂

Kategórie
Zo života trojmamy

Ako som sa stala mamou troch bábätiek do dlane

Bol piatok a ja som práve ukončila 29. tehotenský týždeň. Druhý týždeň som bola hospitalizovaná v nemocnici pre podozrenie z nedostatočnej výživy jedného z bábätiek. Ráno prebehla štandardná vizita „Ako sa má naša budúca trojmama? Je všetko v poriadku? Pohyby cítite? …“Mám sa dobre pani doktorka, ale myslím, že pohyby cítim len u dvoch dievčat, Simonku evidujem veľmi málo…“

„…pani Bezáková, posaďte sa, porozprávame sa.“ Rozbúchalo sa mi srdce, vedela som, že je zle. Vo vyšetrovni sedelo so mnou okrem lekárky, ktorá robila sono, celé vedenie gynekológie. „Jedno z bábätiek sa nemá dobre. Bojuje o život, nerastie, pretože si výživu delí len do životne dôležitých orgánov, aby prežilo. Výrazne zaostáva za svojimi sestrami, ktorým sa darí zatiaľ veľmi dobre“ začala. „Z lekárskeho hľadiska vám odporúčame nechať bábätko v brušku dožiť v prospech sestier. Ste ešte v nízkom štádiu tehotenstva, bábätká sú extrémne nezrelé, pôrod v takomto skorom týždni nemusí pre ne dopadnúť dobre. Dve z nich majú šancu dorásť, nádej na normálny život sa im zvyšuje každým dňom, ktorý strávia v maternici. Neviem, či vás niekto už oboznámil s tým, čo so sebou prináša pôrod extrémne nezrelých bábätiek. Sú ohrozené krvácaním do mozgu, nedostatočne vyvynutým dýchacím a tráviacim systémom, srdcovými vadami, poruchami pohybového aparátu…“ Rozplakala som sa. Revala som ako slon. To mysleli vážne? Fakt? Že sedem mesiacov nosím pod srdcom tri deti a teraz mi odporúčajú tam jedno nechať len tak? Napospas dožiť?! Povedala som, že nechcem. Ja chcem všetky tri deti. „Pani Bezáková, ak sa vám narodia tri poškodené deti, skomplikujete život celej rodine. Je veľmi náročné postarať sa o jedno dieťa so špeciálnymi potrebami, nie ešte o tri. Dve z bábätiek sa majú dobre, majú šancu na plnohodnotný život. Konečné rozhodnutie je však na Vás.“ Nesúhlasila som s touto možnosťou. Chápem, že doktori musia uvažovať racionálne, že sa držia štatistík a podľa nich nie je veľká šanca na to, že moje deti budú úplne zdravé. Ale budúce mamy sa riadia citom a hormónmi, nie tabuľkami a štatistikami. Preto som podpísala papier, že chcem, aby lekári konali v záujme záchrany všetkých troch detí. Tým pádom bol druhou možnosťou predčasný pôrod. Dohodli sme sa, že ma budú dvakrát denne monitorovať a pokúsia sa bábätká ešte udržať v maternici aspoň do ukončeného 30. týždňa. Ten je míľnikom v prenatálnom vývoji. V ten deň som si išla oči vyplakať. S takýmto scenárom som vôbec nepočítala. Bola som si istá, že vydržíme do 34. týždňa, kedy je už riziko pridružených komplikácii podstatne nižšie. Teraz som bola v ukončenom 29. týždni a bojovali sme o každý ďalší deň.

Sobota ráno. Krátko po šiestej mi klope na dvere izby lekár a vedie ma na sálu na CTG vyšetrenie. Trvalo to veľmi dlho. Okolo ôsmej som poprosila sestričku, či mi môže podať pohár vody, od rána som ešte nič nepila. „Nemôžte piť mamička, môžem vám iba trochu pery tampónom navlhčiť.“ Prišlo mi to zvláštne, ale neriešila som. Nič mi nedochádzalo. Po deviatej prišiel lekár, pozerá do papierov, zdvihne zrak a hovorí. „Nevyzerá to dobre, ale ešte urobíme sono, aby sme sa uistili.“ Odišiel. Prišiel asi o 10 minút, znovu pozrel do papierov: “ Sono nestíhame urobiť, volajte anesteziológa, ideme rodiť!“ Bol to šok. Včera sme sa bavili o tom, že možno, pri troche šťastia, vydržíme ešte týždeň a dnes už idem rodiť? Roztriasla som sa, rozplakala. Musím zavolať domov! Prosila som sestričky, aby mi doniesli telefón, potrebovala som zavolať aspoň Jančimu. Bola sobota a on sa práve chystal na futbalový zápas. „Janči, idem rodiť. Revala som mu do telefónu. „Ok Miška, sadám do auta a idem do Martina.“ Poviem vám, kmitalo to tam ako v úli. Medzitým, ako mi jedna sestrička obväzovala nohy, sa druhá pýtala lekára: „pán doktor, nemôžte chvíľku počkať, aby sme stihli pripraviť oddelenie?“ (myslela neonatologické, predstavte si ten chaos, keď je na oddelení kapacita cca 10 lôžok a vy sa práve dozviete, že vám tam o chvíľu prinesú tri extrémne nezrelé bábätká, ktorých stav si vôbec netrúfate odhadnúť) „Nemôžme, žiadny čas navyše nemáme“ odpovedá doktor hláškou ako z filmu.

Keď som začala znova vnímať svet, bolo asi pol jedenástej. Na JISku prišiel lekár. S obrovským strachom som sa ho pýtala, ako sa majú moje bábätká. „Majú sa celkom dobre. Nadýchli sa samé. Na to, v akom skorom týždni sa narodili, sme až prekvapení ich životaschopnosťou.“ Ten kameň, ktorý mi zo srdca spadol, určite bolo počuť. Bola som mama. Čo mama! Ja som bola hneď trojmama! Stala som sa mamou troch bábätiek do dlane. Doslova. Elišky (1400g), Paulínky (1300g) a bojovníčky Simonky (880g).

Kategórie
Zo života trojmamy

Tehotenstvo

Toto obdobie bolo jedno z najkrajších. Mala som krásne tehotenstvo. Samozrejme, nevnímala som ho tak hneď od počiatku. Museli sme si najskôr obaja utvrdiť v hlave myšlienky, rozhodnúť sa, čomu budeme veriť a ako si nastavíme myseľ. To bolo alfou a omegou.

Prvý trimester

To, že čakám trojičky, mi lekárka oznámila hneď na prvej návšteve – v 5. týždni. Keď prešiel môj nekontrolovateľný plač, si ma posadila na stoličku a začala rozprávať. Hovorila o vysokom riziku, ktoré toto tehotenstvo prináša pre mňa, aj pre bábätká, hovorila o tom, ako je pravdepodobné, že počas prvého trimestra sa všetko ukáže a oboznámila ma s možnosťami, aké môžu nastať. Pýtate sa, aké možnosti? Nuž také….nie veľmi príjemné. Keďže ešte srdiečka nebili a videli sme iba gestačné vaky, mohlo sa stať, že najslabšie embryo odumrie alebo sa zlúčia dve do jedného alebo možno to, ktoré odumrie, stiahne so sebou aj tie ďalšie a mne zostanú len oči pre plač. Toto všetko sa mohlo stať… Ale nestalo sa. Nasledujúca návšteva poradne bola míľnikom. Malo sa ukázať, ako to príroda zariadila. Či má každý vak svoje embryo a každé embryo svoje srdiečko. Všetci traja – aj s lekárkou sme boli veľmi napätí – bola som totiž jej prvá „trojičkovotehotná“ pacientka. S očakávaním som sa pozerala na obrazovku. „Tu máme prvé srdiečko, bije ako zvon“ hovorí doktorka. „Tu je druhé….“… „Áno pani doktorka, ja už vidím aj to tretie.“ Všetky tri bili „ostošesť“ a práve vtedy sa mi oči zarosili dojatím prvýkrát. Ten pohľad bol krásny. Naše bábätká nám dávali jasný signál, že sú silné a idú zabojovať o to, aby tu o pár mesiacov mohli s nami byť. Každá ďalšia poradňa tento pocit iba zosilňovala. Bábätká sa ukážkovo vyvíjali, krásne rástli, všetky výsledky boli v poriadku a ja som uverila myšlienke, že moje telo to zvládne. Nikto to síce nepredpokladal, lebo podľa lekárskych tabuliek moja telesná schránka nevykazuje známky takej sily, aby vynosila tri deti, ale ja som vedela, že budem práve tá výnimka, ktorá potvrdí pravidlo. A tak som si prvým trimestrom plávala, jedla a spala za štyroch, starostlivosti si užívala za štyroch a pomaličky sa tešila z rastúceho bruška.

Druhý trimester

Plynul týždeň za týždňom, bruško sa zväčšovalo každým dňom, s údivom sme počítali každú začatú desiatku tehotenských kilogramov (bolo ich približne 20…. kíl, nie tých desiatok). Od druhého trimestra som chodila na poradne do rizikovej ambulancie – lebo istota je guľomet. Musela som si zvyknúť na iný prístup. Moja obvodná gynekologička je úžasná žena, empatická, citlivá, no stále priama. Poradne v nemocnici však vyzerali inak. Áno, chápem, veľa roboty mali. So mnou dokonca trojnásobne viac. Ale nepotrebujeme my, rizikovo tehotné ženy, o to citlivejší prístup? Pri každej poradni mi nezabudli pripomenúť, že porodím predčasne. Na to som samozrejme bola pripravená, naozaj nie je v možnostiach žiadnej ženy vynosiť tri deti do 40teho týždňa. V hlave som si ale nastavila cieľ – tým bol 34 týždeň. Nepripúšťala som si možnosť, že by som ho nedosiahla. A čím viac ma doktori strašili (vrchol bol, keď mi jeden z nich oznámil, že sa mám pripraviť na možnosť, že deti porodím v 25tt, budú zrejme poškodené a ja týmto zničím život nielen nám, ale aj celej ďalšej rodine) tým viac som bola presvedčená a odhodlaná im eštelen ukázať, čoho je telo matky schopné!…Všetko išlo ako po masle a podľa plánov. Stále som sa cítila skvelo, veľa spala, deti naďalej ukážkovo rástli. Postupne sa nám ukázali a my sme sa dozvedeli, že čakáme tri dievčatká. Už od čias vysokej školy som si bola istá, že ak raz budem mať dcéru, dostane meno Eliška. Horšie bolo vybrať ďalšie dve mená. Nevedeli sme sa s priateľom zhodnúť. Po dlhých dohadoch on vybral Simonku a Paulínka nám vyšla vylučovacou metódou spomedzi ďalších piatich mien. Každá z dievčat mala v mojej maternici svoje stabilné miesto a podľa toho som vedela určiť, kedy ma ktorá kope a prihovoriť sa jej menom. Čas plynul šialene rýchlo, ja som sa tešila z každého ukončeného tehotenského týždňa.

Približne v 20. týždni prišli prvé komplikácie. Pre bolesti v obličke bola nutná párdňová hospitalizácia na urológii a krátky, no nepríjemný, zákrok – vloženie stentu. Veľmi som dúfala, že toto riešenie môj problém vyrieši, tešila som sa totiž na koncert IMT Smile, na ktorý sme mali lístky (moje deti vedia rozoznať kvalitnú hudbu už od čias prenatálneho obdobia). Zákrokom problémy s obličkou našťastie odzneli, a teda hor sa do Bystrického amfiku :-). Po nejakom čase sa však objavilo podozrenie, že jedno z dievčat spomalilo svoj rast. V 24 týždni si lekár všimol, že Simonka je o niečo málo menšia, ako jej sestry. Rozdiel nebol markantný, ale bolo nutné odsledovať, ako sa to vyvinie ďalej. Dohodli sme sa, že v 26tt nastúpim na hospitalizáciu v Martine, kde som plánovala porodiť. Stále som bola naladená pozitívne, pretože som vedela, že môj plán sa mi podarí splniť a deti sa skôr ako v 34. týždni nenarodia. Alebo som o tom len samú seba presviedčala?

Tretí trimester

Tretí trimester sa ma, žiaľbohu, dotkol iba veľmi, veľmi okrajovo. Dievčatká sa narodili v 29 týždni. Avšak, cez toto všetko stále hovorím, že tehotenstvo bolo jedným z najčarovnejších období v mojom živote a na chvíle s bruškom (ok, bolo to brušisko) veľmi rada spomínam.