Kategórie
Zo života trojmamy

Ako sme dievčatá „naučili“ samostatne zaspávať

Na tému samostatného zaspávania sa ma na sieťach pýta viac ľudí, ako na „spôsob“ ich splodenia. Z toho usudzujem, že vás táto téma asi fakt zaujíma 🙂 V tomto článku vám opíšem, ako sme dosiahli ten bod, že dievčatá uložíme do postieľok, rozlúčime sa a ony bez reptania (väčšinou) zaspia. Chcela by som vás však upozorniť, že to, čo vám tu opíšem, je náš spôsob, ktorý sme si zvolili intuitívne, považovali sme ho za správny a potrebný pre normálne fungovanie v našej rodine. Vy s ním môžete, ale aj nemusíte súhlasiť.

To, že sme dievčatám prenechali našu spálňu hneď po prvej spoločnej noci, som vám už v jednom z predošlých článkov spomínala. Už tu sme si situáciu podstatne uľahčili, pretože naše deti dodnes nepoznajú, čo to znamená spať s rodičmi v spálni. Sú zvyknuté spať vo svojej postieľke a aj keď nastala situácia, že sme si niektorú chceli vziať medzi seba (napríklad v čase choroby), nešlo to. Nevedela si urobiť pohodlie, uložiť sa a zaspať. Po uložení naspäť do svojej postieľky zaspala takmer okamžite. Viem, to, že dievčatá od začiatku spia samé, môže vyzerať surovo. Môžte mi však veriť, že keby sme mali dieťa jedno, všetko by som urobila inak. Keď sa vám ale pritrafia rovno tri, z mnohých vecí upustíte. Či chcete, alebo nie.

Takže žabky mali od začiatku osvojenú našu spálňu. My sme rok dobrovoľne spávali na rozťahovacej válende (spisovne to je tuším hovník, ale mohla som sem napísať „rok sme spávali na rozťahovacom hovníku? Nemohla.) vo vedľajšej izbe. Znamenlo to pre nás občas aj tri hodiny neprerušovaného spánku. A ten mal v tých časoch cenu zlata, to vám teda poviem. Dievčatá rástli, postupne z dňa prespali čoraz menej, až sa im spánky vykryštalizovali na dva. Paulínka bola zo sestier najnáročnejšia. Bola (doteraz aj je) veľmi kontaktná a obom nám vyhovoval ergonomický nosič. Neviem ako sa to stalo, no zrazu som si uvedomila, že bez rúk alebo nosiča nie je schopná zaspať. Neskôr som zistila, že nestačí ju iba mať na rukách, spokojnejšia je, keď sa jej hlávka natriasa. Najjednoduchšie pre mňa teda bolo dať ju do nosiča a hojdať sa na fitlopte, kým nezaspí a potom ju len „vyklopiť“ do postieľky. Chvíľu nám to takto fungovalo. Lenže Paulínka má bystré sestry, veľmi rýchlo spozorovali nadštandard, ktorý je strednej sestre pravidelne dopriavaný a začali sa ho dožadovať tiež. Ja, milujúca matka, ktorá nechce žiadnu z dcér vedome uprednostňovať, som si teda v nosiči alebo na rukách striedala deti, poskakovala s nimi na fitlopte, uspávala ich a vyklápala do postieľok. Bolo by to ok, keby odpadli do pár minút. No stačilo, že jedna si uspávací rituál predĺžila a začal sa nám rozpadať režim. To znamená, že kým som týmto spôsobom uspala posledné dieťa, to prvé už bolo na polovicu vyspaté. Až nastal deň, že som uložila do postielky Simonku – poslednú a Paulínka už bola hore. A dožadovala sa zasa svojho kontaktu. Náš režim, ktorý bol od začiatku základným kameňom pre normálne fungovanie rodiny, sa začal rozpadať ako domček z kariet. To bol ten moment, kedy sme si povedali dosť. Viete, ten uspávací rituál bol krásny, milovala som ten pocit, keď som mala na sebe nosič s mojim bábätkom – ktorýmkoľvek. Nemohla som si však dovoliť tráviť uspávaním toľko času. A už vôbec nie rozladiť im režim natoľko, že by každá spala v iný čas. Zbláznili by sme sa. Tak sme sa s tatom Jankom dohodli. Dohodli sme sa, že ich jednoducho do tých postieľok uložíme a ony nejak zaspia. Aj tak bolo. Uložili sme ich. A ony nezaspali. Boli úplne vykoľajené z našich nových postupov a aj nám svoju nespokojnosť dávali patrične najavo. Cukalo ma veľmi, priznávam. Ale tato zavelil nepovoliť, tak som nepovolila :-). Nevzala som si ich z tých postieľok. Ale prišla som za dievčatami do izby, aby vedeli, že tam som, že som ich neopustila. Chodila som od postieľky ku postieľke a hladkala ich po čele, polohlasom sa prihovárala. No prehovoriť „na ruky“ som sa nenechala. Takto to postupne išlo. Deti sme uložili, keď zaplakali, prišla som k nim, hladkaním po čele som im často priviedla na očká spánok. Myslím, že to bol štvrtý deň, kedy už dievčatá v podstate neplakali, že sa neuspávajú. Samozrejme, svoj nesúhlas museli dať najavo aspoň mrnčaním, ktoré ale bolo len slabým odvarom toho plaču, ktorý spustili na začiatku tejto akcie. Prišla som, pohladkala, odišla. Zvykli si. Naozaj mi však záležalo na tom aby som k nim prišla vždy, keď im bolo smutno. Aby vedeli, že som blízko a že prídem, keď ma budú potrebovať. Nový systém pochopili rýchlo. Neviem ako dlho bolo potrebné ich uhladkávať k spánku. Rýchlo to prešlo k pohladkaniu, rozlúčeniu sa a odchodu z ich izby. A tak to máme dodnes. Znovu ale zdôrazňujem dôležitosť pevného režimu. Moje deti vždy vedia, ktorá činnosť po ktorej nasleduje. Častokrát sa už pri jedení obeda pýtajú spať. Samé a dobrovoľne. Ak majú za sebou náročnejší deň, prídu za nami aj večer – o siedmej so slovami „idem spinkať do postieľky.“ Podľa mňa je to takto správne. Pre našu rodinu určite. Vďaka pevnému režimu vedia, kedy idú spinkať, vždy je ten čas rovnaký a my vieme, ako si máme naplánovať deň. (Chcela som napísať, že výlety, no ani neviem, kedy sme na nejakom boli. Ach.)

Kategórie
Zo života trojmamy

„Vojtovka“ z pohľadu mamy

Poznáte pojem Vojtova reflexná rehabilitácia? Počuli ste už o tzv. Vojtovke? Pokiaľ sa nám predčasne nenarodili tri extrémne nezrelé bábätká, aj ja som patrila ku skupine ľudí, ktorá vojtovku priraďovala výlučne deťom s telesným postihnutím. Cielene som si o tomto druhu cvičenia informácie nevyhľadávala, ale občas som niekde zachytila, že je to náročné a bábätká pri ňom veľmi trpia a plačú.

Reálne som sa o Vojtvou metódu začala zaujímať až vtedy, keď sa nás začala týkať – pár týždňov po narodení detí. Sprevádzala nás prvý rok ich života a dievčatám veľmi pomohla pri správnom vývine pohybového aparátu. To, že sme mali možnosť vyskúšať si cvičenie na vlastnej koži, so všetkými tromi dcérami, ma viedlo k myšlienke napísať o ňom článok. Mám totiž pocit, že o vojtovke kolujú mýty a polopravdy a že nie je verejnosťou vnímaná celkom správne. Pravidelne som sa stretala s reakciami typu – „Chúďa, to prečo ju takto týraš, pozri sa ako plače“ alebo „ach, na toto trápenie sa nemôžem ani pozerať.“ Tieto poznámky okolia ma vedeli rozladiť. Ja som totiž vedela, čo to je, prečo to robím a čo tým chcem dosiahnuť. Ľudia okolo mňa nie….A preto vznikol tento článok. Zhrniem vám sem všetky svoje pohľady a postrehy tak, ako ich vnímam ja. Ako mama.

Čo je to Vojtova metóda?

Je to súbor špeciálnych rehabilitačných cvičení. Autorom je MUDr. Václav Vojta. On je podpísaný pod myšlienkou, ktorá spôsobila prevrat v oblasti fyzioterapie. Prišiel totiž na to, že každý človek má zafixované vrodené vzory pohybov, ktoré sa dajú aktivovať zatlačením na konkrétne miesto na tele – reflexný bod v určitej polohe, ktorá aktivuje konkrétnu (oslabenú) skupinu svalov. Reflexný bod sa nachádza napríklad medzi druhým a tretím rebrom, na bedre alebo päte bábätka.

Komu je Vojtovka určená?

Vojtovka je určená deťom s poruchami pohybového aparátu alebo bábätkám napríklad s oneskoreným vývinom. My sme boli tou druhou variantou. To, že boli dievčatá ukrátené o dva mesiace v maternici sa podpísalo na ich vývoji. Našťastie, nie nejak dramaticky. Každé bábätko má v mozgu zakódované vzory, podľa ktorých sa vyvíja. U niektorých bábätiek sú ale tieto vzory narušené. Dráha medzi mozgom a svalovou skupinou nefunguje. Úlohou Vojtovej metódy je túto dráhu obnoviť, alebo dokonca ju vytvoriť. A že sa to dá! A ako rýchlo! A áno, deti pri tom plačú. Teda ako ktoré. A ako kedy. Plačú preto, že stláčaním reflexného bodu je im do mozgu vysielaný signál, aby urobili niečo, čo nepoznajú. V polohe, ktorá sa im nepáči. Preto sa vzpierajú a snažia sa z držania rodiča vymaniť. Nie preto, že by ich to bolelo. Ale preto, že je im to nepohodlné. A inak nesúhlas vyjadriť nevedia. Čím častejšie sa ale cvik opakuje, tým je plaču menej. Pretože bábätko už vie, čo od neho chceme. A samozrejme, veľkú rolu pri reakcii bábätka na cvičenie zohráva aj jeho povaha a momentálna nálada. Často sa mi stávalo, že Paulínku pri cvičení počulo plakať minimálne celé sídlisko a Eliška sa pri ňom smiala. Alebo sa Paulínka rozhodla mať ma na háku a počas cvičenia zaspala. Tak som to mohla rovno zabaliť. Tiež je individuálny čas, za ktorý deti na cvičenie zareagujú. Simonka bola dieťa s najväčšími rizikami a najhoršou štartovacou dráhou. Vďaka cvičeniu ale predbehla sestry už v období štvornožkovania. Samostatne chodiť začala o tri mesiace skôr ako Eliška a o dva skôr ako Paulínka. Každe dieťa je individualita a má svoje tempo. Vo všetkom. Moje dievčatá vďaka Vojtovke držali vo vývine krok so svojimi donosenými rovesníkmi. Len teda cvikmi sme im museli tie správne dráhy tvoriť. Začínali sme s uvoľnovaním strnulých horných končatín u Elišky a Simonky a naopak s príliš uvoľnenými končatinami u Paulínky. Potom sme vďaka cvičeniu podporili pretáčanie sa na bruško, štvornožkovanie (vedeli ste, že štvornožkovanie je vo vývoji bábätka veľmi dôležitý míľnik?), sed, stavanie sa popri nábytku a aj samostatnú chôdzu. Táto cesta trvala rok – u Simonky, 14 mesiacov u Paulínky a 15 u Elišky. Naozaj môžem povedať, že Vojtovka robí zázraky na počkanie. A ak lekár uzná, že je potrebná, stojí za to sa jej podstivo venovať. Čím je totiž dieťa staršie, tým viac odporu kladie, a tým je ťažšie s ním potrebné cviky odcvičiť. Viem, o čom hovorím. Keď mala Paulínka približne rok, mávala som z cvičenia s ňou svalovicu. Udržať ju v potrebnej polohe a počkať na 8 – 10 opakovaní bol nadľudský výkon. Úprimne sa priznám, že som niekedy mala tendenciu cvičenie odfláknuť/vynechať. Mala som ho plné zuby. V hĺbke mysle som ale vedela, že každým vynechaným cvičením sme ďalej od nášho cieľa – ukončiť cvičenie s tromi chodiacimi deťmi. Vtedy vždy nastúpil na scénu Janko a ….nie, neodcvičil to za mňa 🙂 iba ma prehovoril, aby som sa premohla.

Vojtovky sa naozaj netreba báť. Potlačte slzy (alebo aj nemusíte), zatnite zuby, predstavte si vaše bábätko, ako ho veselé o pár mesiacov naháňate po dvore a cvičte, ak je to potrebné. Nenechajte sa odradiť rečami ľudí z okolia, ktorí sú len pozorovatelia a do problematiky nevidia. Naozaj to za to stojí. Fakt.

Kategórie
Zo života trojmamy

Je nás doma päť. Čo teraz?!

Prvých 24 hodín

…bolo plných šťastia a radosti, ale aj obrovského stresu. Po jeden a pol hodinovej ceste, ktorá sa nezaobišla bez komplikácií – ako inak, sme prišli domov piati. My dvaja a traja novorodenci. Tento trojlístok si svoj život tvrdo vybojoval. V nemocnici držal nad nimi ochranné krídla personál. No ten k bábätkám pri prepúšťaní nepribaľujú. Aj keď mohli by, nie? Aspoň na prvý týždeň… Nedalo sa robiť nič, museli sme sa krídlami stať my dvaja. „Vitajte Palculienky, toto je váš naozajstný domov.“ Zvláštne. Predstavujem dcéram miesto, ktoré BUDE ich domovom. Pretože doteraz ním bola nemocnica. To bolo jediné miesto, ktoré poznali a bolo pre ne prirodzené. Na svoj naozajstný domov si museli zvyknúť. A my dvaja sme si museli zvyknúť na to, že ich máme doma. Tešili sme sa, že si ich môžme pomojkať hocikedy sa nám zažiada a nemusíme prosiť o zvolenie. Že dievčatá sú iba naše. Že ich môžme nakŕmiť a prebaliť bez toho, aby sme to niekomu vopred oznamovali. Bolo neuveriteľné, že toto všetko môžme. Čo môžme – musíme, sme rodičia!

Domov z Martina sme prišli navečer, okolo šiestej. Podľa plánu sme mali doraziť skôr. Nebola by som to ale ja, keby sa mi do cesty nepostavila komplikácia. Sedíme „nalodení“ v aute pred nemocnicou, pripravení vyštartovať z Martina, keď zisťujem, že nemám kabelku – s peňaženkou, kartičkami poistenca detí, svojou a hlavne s odsávačkou mlieka – tá bola úplná must have vec. Viac must have ako spomínaná peňaženka, alebo čokoľvek iné. Po deťoch proste to najdôležitejšie :-). Keď som prehľadala celé auto a kabelku nikde nenašla, domyslela som si, že mi ju asi vzala spolubývajúca, ktorú prepúšťali v ten istý deň a veci sme mali na izbe zložené vedľa seba. Bola z Ružomberka. Nemala som na ňu žiadny kontakt, iba ten facebookvý. S malou dušou som jej zavolala a ona zdvihla! Uff! Odľahlo mi. Lenže už bola takmer doma. Čiže sa musela otočiť pred Ružomberkom a my sme ich čakali aj s deťmi v Martine. Tým pádom sme sa hodinu zdržali.

Deti sa nestihli doma ani poriadne „rozkukať“ a už sme ich chystali na nočný spánok. Ocko sa chytil kúpania – celé tehotenstvo sa tešil, že to bude jeho parketa a konečne nastal ten čas. Ocko kúpal, ja som bola pripravená s osuškou hneď vedľa. Okúpala sa prvá, kým som ju sušila a obliekala, ocko kúpal druhú. Keď bola prvá hotová, dostal ju do rúk ocko, ktorý mi medzitým okúpanú druhú podal do rúk a tú prvú začal kŕmiť. Kým sa prvá kŕmila, ja som sušila a obliekala druhú, a keď bola hotová, podala som jej mliečko. Ocko medzitým tú prvú dokŕmil a uložil do postieľky. Tretia bambuľa trpezlivo čakala – väčšinou to bola Eliška. Keď bola prvá zo sestier uložená v postieľke, tá tretia – Eliška, začala svoj domáci wellness. Kým sa ona kúpala, ja som dokŕmila a uložila tú druhú zo sestier a mohla som plynule Elišku prebrať. Stratili ste sa? Nevadí, prečítajte znova 🙂

Yes! Spia! Môžem…..si ísť odsávať mlieko. Odsávala som asi 6- 8x denne. Proces trval necelú hodinu a neznášala som ho. Ale dala som sama sebe a deťom sľub, že do roka budú moje mlieko dostávať aj keby traktory padali, tak som zaťala zuby a zapla odsávačku. Mliečko som skladovala v chladničke a keď prišiel čas kŕmenia, vo fľaškách sme ho deťom podali. Po odsávacej tortúre som ešte stihla čo to upratať, hodiť sprchu a čas na kŕmenie nastal zas. Dievčatá sa po troch hodinách o fľašku samé hlásili. Málokedy však všetky tri naraz, našťastie. Väčšinou zaplakala jedna a ostatné dve dostali mlieko v spánku popri nej, aby sme im stále udržali rovnaký režim. Boli sme si vedomí, že jednotný režim je alfou a omegou prežitia v našej pätici. Baby sú nakŕmené, KONEČNE môžme ísť spať. Aspoň na tri hodiny. Obaja sme do postele doslova spadli. No spánok neprichádzal. 876x som sa prehodila z boka na bok. Nebola som už zvyknutá na svoju posteľ. Nechtiac mi k chrbtici prirástla tá nemocničná, v ktorej pri každom pohybe vŕzgali struny. Do kelu! Veď mne ten zvuk normálne chýba! „Miša neblázni a spi, zajtra musíš fungovať!“ mi radilo moje podvedomie. „Miša, čo furt robíš, už si ľahni a spi!“ radil mi Janči. Trošku agresívnejším podtónom ako podvedomie. Ok. Zatváram oči….“Janči? …neblikajú deťom tie svetielka na monitoroch (dychu) príliš rýchlo? veď majú blikať podľa toho, ako dýchajú, nie? Je normálne, že dýchajú tak rýchlo???“ aj Janči zhodnotí, že blikajú akosi rýchlo. Chvíľu na ne spoločne civieme…“asi to tak má byť“ usúdime… „Janči???“ po pol hodine doňho zase drgám. „Spíš?“ „Nespím. Pozerám na tie monitory. Zdá sa mi, že teraz blikajú nejak pomaly.“ odpovedá mi Janko. „Presne! tiež som si to všimla!“ Čo teraz?! Je to normálne? Je normálne, že deti dýchajú chvíľu príliš rýchlo, potom príliš pomaly? Má to tak byť? Čo ak sa niečo deje? A my tu nemáme nikoho, kto by nám poradil? Znova civieme na tie malé zelené svetielka. Deti vyzerajú spokojne. Všetky tri pekne spia. To je podstatné, nie nejaké svetielka. Veď ak by niečo nebolo v poriadku, spustil by sa alarm. Ukľudnili sme sa a znova zavreli oči pripravení spať. Netuším, ako dlho sme ich mali zavreté, no bola to len chvíľka. Paulínka spustila plač. Rýchlo, zohriať mliečko, nakŕmiť. Ibaže Paulínka mlieko nechcela. A plakala stále. Nepomohla ani mamina, ani ockova náruč. Asi ju bolí bruško. Skúšame masáž. Zdá sa, že zabrala. Zaspala. Ukladáme ju do postieľky a ukladáme aj seba do svojich postelí hneď vedľa. Zatvorila som oči, prisahám, že asi na 10 minút, keď sa zasa ozval plač. Simonka. Pýtala si svoju nočnú dávku mlieka. Nakŕmili sme rovno aj sestry a uložili všetky tri do postieľok. Chvíľu sme na ne nemo pozerali, aké sú krásne a ako sme radi, že sú už doma. A potom sme odpadli do postelí aj my. Spali sme asi hodinu….keď sa ozval zvuk, ktorý by prebral aj mŕtvolu. Srdce sa mi rozbúchalo, pozerám na svetielka. Paulínkine rýchlo bliká na červeno a monitor piští. Vyberám ju z postieľky a so strachom na ňu pozerám. Dýcha. Čo dýcha, ona nič netušiaca spí. Planý poplach, vďakabohu. Musela som počkať, kým sa mi tep vráti do normálu, aby som dokázala zanalyzovať situáciu. Vlastne sa nič nestalo. Paulínka sa zošuchla v postieľke nižšie, ako bola snímacia platňa, tá už nemala dosah, aby jej monitorovala pohyby, a tak spustila alarm. Vystrašení, ale radi, že sa nič nestalo sme si opäť ľahli. Spánok už neprišiel. Pozerali sme striedavo na seba, na deti, na monitory. Evidovali každý ich pohyb, každý povzdych. Takto to ďalej nepôjde. Nezvládneme cez deň fungovať na 110% a v noci takmer nespať.

Je cca 4:30 ráno. Moja odsávačka na mňa z obývačky žmurká čoraz silnejšie. Nič sa nedá robiť, idem. Sedím za stolom, odsávam si mlieko, podopieram si hlavu a očné viečka by som si najradšej prelepila leukoplastom, aby držali otvorené. Janči prišiel za mnou. Triezvo sme zhodnotili, že viac takýchto nocí nezvládneme. Nič sa nedá robiť, na dnešnú noc sa sťahujeme do vedľajšej izby na rozťahovací gauč. Je to susedná izba, takže cez otvorené dvere budeme počuť plač, aj monitory, ak by náhodou bolo treba. Nebudeme však evidovať blikajúce svetielka, povzdychy a mrvenie sa detí. Možno sa vyspíme aspoň tie tri hodiny medzi kŕmeniami. Predstava trojhodinového súvislého spánku sa mi páčila. Nevedela som sa dočkať. Pravdou ale je, že túto možnosť mi Janči navrhol už počas tehotenstva. Vraj, skúsme to urobiť na „americký“ štýl (fičali sme na seriáli „Môj život s pätorčatami) a urobme deťom hneď vlastnú izbu, kde budú mať postieľky, v ktorých budú spávať. Vtedy som po ňom zagánila, poťukala mu po čele a spýtala sa, či je normálny, že chce nechať spať v izbe osamote troch novorodencov. Ale vidíte, život vás núti robiť veci, o ktorých ste si predtým hovorili „toto by som určite NIKDY neurobila“. 🙂

Kategórie
Zo života trojmamy

Neonatológia

Šiesty október. Moje dcéry sú tu. Síce príliš skoro, ale sú. Je čas hodiť všetku ľútosť za hlavu, pozbierať a nájsť aj tie stratené sily a ísť im ich všetky odovzdať. Ich prvou zastávkou bolo JVSN – Jednotka vysoko špecializovanej starostlivosti o novorodenca. JVSN je vyšší level ako JIS. Ako netehotná som si myslela, že na JIS sú vždy tie najťažšie prípady. OMYL. JIS je až druhý level. Keď mi deti previezli na JISku, tešila som sa, že už sú za vodou a čoskoro pôjdeme domov. Ale poďme teda od začiatku.

Prvýkrát som prah neonatológie prekročila viac ako 24 hodín po pôrode. Neviem, či to bolo ťažšie fyzicky, alebo psychicky. Hneď z príchodu sa nás ujala jedna zo sestričiek. Oboznámila ma s pravidlami, ktoré je nutné pre bezpečnosť malých pacientov striktne dodržiavať. To znamená – dezinfikovať ruky pred vstupom na oddelenie, za dverami oddelenia, pri bábätku si ich umyť dezinfekčným mydlom až po lakte a pred každým otvorením inkubátora ich vydezinfikovať znova. Plus nosiť jednorazový plášť. Keď sme boli zaodetí a vydezinfikovaní, začala hovoriť. „Ležia tu rôzne detičky. Vy ste tu ale kvôli tým svojim, preto sa do ostatných inkubátorov snažte nepozerať a deti si neporovnávať.“ Ok, rozumiem. „Okolo každého inkubátora je niekoľko prístrojov, ktoré ukazujú rôzne hodnoty a vydávajú upozornenia. Tieto hodnoty a upozornenia sú informácia pre nás – personál, vy sa nimi zbytočne nestresujte. “ Ok, pokúsim sa.

Ako prvú som uvidela Elišku. Mala inkubátor hneď pri dverách. Pri pohľade na ňu mi zovrelo srdce. Bola taká drobná! Ako vtáča vyhodené z hniezda. Väčšinu tváričky jej zakrývala kyslíková maska. S otázkou v očiach sa pozerám na sestričku. „Neľakajte sa mamička, Eliška má iba podporu dýchania. To znamená, že cez masku jej priamo do nošteka fúkame vzduch s trochku vyššou koncentráciou kyslíka, pretože je ešte slabá a sama by to neudýchala. V rúčke má kanylu s infúziou s antibiotikami – z preventívnych dôvodov. Prvé mililitre mliečka stolerovala, ale dôležitá je stolica. Na tú budeme čakať. Je v stabilizovanom stave. A už sme jej stihli aj zablahoželať k meninám.“ Jemine ozaj! Eliška má svoje prvé meniny! Úplne mi to vypadlo. Eliškina sestrička bola milá, ukázala mi, ako sa jej môžme dotýkať. Oboznámila nás s iniciálnym dotykom. Týmto dotykom dáte bábätku najavo, že ste pri ňom. Aby sa nezľaklo. Jemne mu jednu dlaň priložíte k hlavičke a druhú k zadočku. Vtedy sa cíti v bezpečí. Tak som sa prvýrát dotkla svojej najstaršej dcéry. Ten pocit pomenovať neviem. Bola to akási zmes obrovskej lásky, šťastia, nádeje, hlbokého strachu a množstva obáv. Nezabudnuteľné a krásne.

Druhá zastávka bola pri Paulínke. (Mali ste vidieť tie nechápavé pohľady mamičiek, keď ma videli chodiť od inkubátora k inkubátoru, pričom každá z nás bola jasne poučená, že sa má zdržiavať iba pri svojom bábätku :-))Taktiež mala na tváričke kyslíkovú masku, zdravotne bola na tom rovnako ako Eliška, stolerovala prvé mililitre mlieka, čakalo sa na hovienko. Možno si teraz hovoríte „Načo sem toto píše, to ozaj potrebujeme čítať informáciu o prvom hovienku…?“ Nuž, moji milí, veru potrebujete. Prvých 24 hodín je pre predčasniatka veľmi náročných. To, či ich nezrelý tráviaci systém dokáže stráviť potravu je veľmi dôležité. U značného percenta extrémne nezrelých novorodencov sa prejaví nekrotizujúca enterokolitída. Je to ochorenie postihujúce črevá, ktoré dôsedkom nezrelosti nevedia potravu stráviť, v črevách sa hromadí, vytvorí sa zápal, ktorý môže viesť k ich pretrhnutiu a bohužiaľ, až k smrti bábätka. Preto je prvá stolica taká dôležitá. Je to prvý pozitívny znak, že trávenie by malo fungovať. Čakali sme na ňu ako na spasenie. Bola to naša prvá méta.

Ako som odchádzala od Paulínky, prepadal ma veľmi skľučujúci pocit. Bála som sa. Prvýkrát som mala vidieť Simonku. Našu bojovníčku, ktorá nevážila ani kilo. Nevedela som si to predstaviť. Veď Eliška s Paulínkou boli ako Palculienky, drobučké, chudučké, ako môže byť Simonka ešte menšia? Uvidela som ju. Vlastne som ju ani nevidela. Tváričku jej zakrývala – tak ako jej sestrám, kyslíková maska a zvyšok telíčka mala zabalený v igelite. Ten igelit na mojom malinkom bábätku vyzeral strašne, ale bol nutný kvôli termoregulácii. Pohľad na Simonku bol bolestivý. Ležala tam taká bezbranná, malilinká, pokožku mala takmer priesvitnú. Hrču v krku som musela prehĺtať na viackrát. Stále sa mi v hlave premietali slová sestričky: „Pri inkubátore musíte byť silní a pozitívni. Vaše deti všetko cítia, ak potrebujete plakať, poplačte si doma, alebo na izbe, ale sem musíte prísť silní, aby ste dokázali svoje deti podporiť a ony z vás cítili tú silu, ktorú teraz potrebujú.“ Tieto slová som si v hlave prehrávala snáď milionkrát. Pohľad na Simonku síce bol skľučujúci, ale sestrička nás potešila. „Simonka je teraz stabilizovaná. Je slabučká, potrebuje podporu dýchania.“ „Ale zvládne to, však? Bude zdravá?“ Hrozne som potrebovala počuť od niekoho fundovaného vetu „Nebojte sa, bude v poriadku, zvládne to“. Ale nepočula som ju. Nemohli mi to sľúbiť. Lekári ani sestričky nemôžu sľúbiť mamičke niečo, čo vedia ovplyvniť len z časti. Aj keď robia pre záchranu bábätka všetko možné aj nemožné. Každý ďalší deň bol pre nás výhrou a malým víťazstvom. Nielen pri Simonke, ale pri všetkých troch. Určovali sme si malé méty. Prvou bola tá spomínaná prvá stolica. Túto dievčatá dosiahli do dvoch dní všetky. Ďalšou bolo vydržať bez komplikácii prvých sedem dní. Paráda, stalo sa! Dievčatá majú týždeň a nič sa neskomplikovalo, ich stav zostal stabilizovaný. Po viac ako týždni som dostala na klokankovanie (priloženie bábätka na hruď rodiča – koža na kožu) Elišku s Paulínkou – boli dosť silné na to, aby zvládli pobyt v mojom náručí bez CPAPu (to je tá kyslíková maska, ktorá im pomáhala s dýchaním). Lietala by som od šťastia, keby som mohla, keď som ich mala v náručí. Najkrajšia vec na svete. Fakt. Dostať deti na klokankovanie bol náš ďalší míľnik, odteraz sme mohli klonkakovať každý deň. Ocko jednu, ja druhú. Alebo ja obidve a ocko žiadnu :-)…. A takto nám tam utekali dni jeden za druhým. Po dvoch týždňoch zvládali Eliška s Paulínkou dýchať úplne samé, bez podpory, mohli byť teda spolu v jednom inkubátore. Simonka mala štartovaciu pozíciu najhoršiu, preto sa aj CPAPu zbavolala najťažšie, ale bojovala silno, robila nám tým veľkú radosť. Presne po 20tich dňoch bola aj Simonka natoľko silná, aby som si ju mohla pomojkať spolu s jej sestrami – naraz!! Na tento okamih som toľko čakala a tak sa naň tešila! Šťastnejšiu mamu by ste v tej chvíli na oddelení nenašli. A tak plynuli dni. Jeden za druhým. Palculienky rástli, priberali, aj personálu robili radosť tým, ako prosperovali. Zhruba po mesiaci nabrala Simonka toľko síl, že dokázala dýchať bez akejkoľvek podpory. Po šiestich týždňoch začali sestričky skúšať kŕmiť dievčatá z fľašky. Toto bola jedna z podmienok, aby nás mohli pustiť domov. Išlo im to veľmi pomaličky. Vlastne im to nešlo takmer vôbec. Neboli ochotné míňať svoje sily na to, aby si z fľašky vytiahli mlieko. Trápilo ma to, dni utekali a dievčatá pili mlieko z fľašky po mlililitroch. Po mililitroch znamená 5 – 10ml. Keď sa podarilo, že vypili 20, skákala som po plafón od radosti. Boli naozaj pohodlné a využívali radšej možnosť kŕmenia cez sondu – kedy im mliečko stieklo cez sondu v nošteku priamo do žalúdka – bez akejkoľvek roboty. „Tak čo, odvediem si ich z neonatológie rovno do škôlky“, žartovala som so sestričkami.

Siedmy týždeň som išla za dievčatami, klasicky na JVSN. Medzi dverami ma sestrička víta „Maminka, vy už máte bábätká hore“. „Hore“ znamenalo na JIS. Rozbúchalo sa mi srdce. To, že boli prevezené na JISku znamenalo, že čochvíľa pôjdeme domov! Asi to pochopili aj naše palculienky, alebo možno nad nimi niekto mávol čarovným prútikom, neviem. Ale prevezením na JIS začali krásne samé piť mlieko z fľašky. Nemohla som byť šťastnejšia. Prvý bod sme si mohli pomyselne odfajknúť. Už zostávalo „len“ udržať si stabilne telesnú teplotu, pribrať na váhu 2500g a dosiahnuť aspoň približne termín pôrodu. Toto boli podmienky pre prepustenie detí domov. Všetko išlo hladko, hlavne Simonka sa snažila dobehnúť svoje sestry a robila nám tým všetkým obrovskú radosť. Deň D nastal 11. 12. 2018. Po 9 týždňoch a 4 dňoch. Doteraz sme boli iba akousi pomocnou silou v starostlivosti o naše trojičky. Týmto dňom preberáme za ne plnú zodpovednosť. Šťastní a odhodlaní postarať sa najlepšie ako vieme, opúšťame martinskú neonatológiu s plnými rukami detí 🙂

Poďakovanie

Týmto článkom by sme chceli poďakovať celému personálu Neonatologického oddelenia UN Martin. Vďaka vašej skvelej práci a ľudskému prístupu máme doma tri krásne, zdravé dcéry. Doživotne vám budeme vďační za všetko, čo ste pre nás urobili. Radi na vás spomíname 🙂

Kategórie
Zo života trojmamy

Ako som sa stala mamou troch bábätiek do dlane

Bol piatok a ja som práve ukončila 29. tehotenský týždeň. Druhý týždeň som bola hospitalizovaná v nemocnici pre podozrenie z nedostatočnej výživy jedného z bábätiek. Ráno prebehla štandardná vizita „Ako sa má naša budúca trojmama? Je všetko v poriadku? Pohyby cítite? …“Mám sa dobre pani doktorka, ale myslím, že pohyby cítim len u dvoch dievčat, Simonku evidujem veľmi málo…“

„…pani Bezáková, posaďte sa, porozprávame sa.“ Rozbúchalo sa mi srdce, vedela som, že je zle. Vo vyšetrovni sedelo so mnou okrem lekárky, ktorá robila sono, celé vedenie gynekológie. „Jedno z bábätiek sa nemá dobre. Bojuje o život, nerastie, pretože si výživu delí len do životne dôležitých orgánov, aby prežilo. Výrazne zaostáva za svojimi sestrami, ktorým sa darí zatiaľ veľmi dobre“ začala. „Z lekárskeho hľadiska vám odporúčame nechať bábätko v brušku dožiť v prospech sestier. Ste ešte v nízkom štádiu tehotenstva, bábätká sú extrémne nezrelé, pôrod v takomto skorom týždni nemusí pre ne dopadnúť dobre. Dve z nich majú šancu dorásť, nádej na normálny život sa im zvyšuje každým dňom, ktorý strávia v maternici. Neviem, či vás niekto už oboznámil s tým, čo so sebou prináša pôrod extrémne nezrelých bábätiek. Sú ohrozené krvácaním do mozgu, nedostatočne vyvynutým dýchacím a tráviacim systémom, srdcovými vadami, poruchami pohybového aparátu…“ Rozplakala som sa. Revala som ako slon. To mysleli vážne? Fakt? Že sedem mesiacov nosím pod srdcom tri deti a teraz mi odporúčajú tam jedno nechať len tak? Napospas dožiť?! Povedala som, že nechcem. Ja chcem všetky tri deti. „Pani Bezáková, ak sa vám narodia tri poškodené deti, skomplikujete život celej rodine. Je veľmi náročné postarať sa o jedno dieťa so špeciálnymi potrebami, nie ešte o tri. Dve z bábätiek sa majú dobre, majú šancu na plnohodnotný život. Konečné rozhodnutie je však na Vás.“ Nesúhlasila som s touto možnosťou. Chápem, že doktori musia uvažovať racionálne, že sa držia štatistík a podľa nich nie je veľká šanca na to, že moje deti budú úplne zdravé. Ale budúce mamy sa riadia citom a hormónmi, nie tabuľkami a štatistikami. Preto som podpísala papier, že chcem, aby lekári konali v záujme záchrany všetkých troch detí. Tým pádom bol druhou možnosťou predčasný pôrod. Dohodli sme sa, že ma budú dvakrát denne monitorovať a pokúsia sa bábätká ešte udržať v maternici aspoň do ukončeného 30. týždňa. Ten je míľnikom v prenatálnom vývoji. V ten deň som si išla oči vyplakať. S takýmto scenárom som vôbec nepočítala. Bola som si istá, že vydržíme do 34. týždňa, kedy je už riziko pridružených komplikácii podstatne nižšie. Teraz som bola v ukončenom 29. týždni a bojovali sme o každý ďalší deň.

Sobota ráno. Krátko po šiestej mi klope na dvere izby lekár a vedie ma na sálu na CTG vyšetrenie. Trvalo to veľmi dlho. Okolo ôsmej som poprosila sestričku, či mi môže podať pohár vody, od rána som ešte nič nepila. „Nemôžte piť mamička, môžem vám iba trochu pery tampónom navlhčiť.“ Prišlo mi to zvláštne, ale neriešila som. Nič mi nedochádzalo. Po deviatej prišiel lekár, pozerá do papierov, zdvihne zrak a hovorí. „Nevyzerá to dobre, ale ešte urobíme sono, aby sme sa uistili.“ Odišiel. Prišiel asi o 10 minút, znovu pozrel do papierov: “ Sono nestíhame urobiť, volajte anesteziológa, ideme rodiť!“ Bol to šok. Včera sme sa bavili o tom, že možno, pri troche šťastia, vydržíme ešte týždeň a dnes už idem rodiť? Roztriasla som sa, rozplakala. Musím zavolať domov! Prosila som sestričky, aby mi doniesli telefón, potrebovala som zavolať aspoň Jančimu. Bola sobota a on sa práve chystal na futbalový zápas. „Janči, idem rodiť. Revala som mu do telefónu. „Ok Miška, sadám do auta a idem do Martina.“ Poviem vám, kmitalo to tam ako v úli. Medzitým, ako mi jedna sestrička obväzovala nohy, sa druhá pýtala lekára: „pán doktor, nemôžte chvíľku počkať, aby sme stihli pripraviť oddelenie?“ (myslela neonatologické, predstavte si ten chaos, keď je na oddelení kapacita cca 10 lôžok a vy sa práve dozviete, že vám tam o chvíľu prinesú tri extrémne nezrelé bábätká, ktorých stav si vôbec netrúfate odhadnúť) „Nemôžme, žiadny čas navyše nemáme“ odpovedá doktor hláškou ako z filmu.

Keď som začala znova vnímať svet, bolo asi pol jedenástej. Na JISku prišiel lekár. S obrovským strachom som sa ho pýtala, ako sa majú moje bábätká. „Majú sa celkom dobre. Nadýchli sa samé. Na to, v akom skorom týždni sa narodili, sme až prekvapení ich životaschopnosťou.“ Ten kameň, ktorý mi zo srdca spadol, určite bolo počuť. Bola som mama. Čo mama! Ja som bola hneď trojmama! Stala som sa mamou troch bábätiek do dlane. Doslova. Elišky (1400g), Paulínky (1300g) a bojovníčky Simonky (880g).

Kategórie
Zo života trojmamy

Tehotenstvo

Toto obdobie bolo jedno z najkrajších. Mala som krásne tehotenstvo. Samozrejme, nevnímala som ho tak hneď od počiatku. Museli sme si najskôr obaja utvrdiť v hlave myšlienky, rozhodnúť sa, čomu budeme veriť a ako si nastavíme myseľ. To bolo alfou a omegou.

Prvý trimester

To, že čakám trojičky, mi lekárka oznámila hneď na prvej návšteve – v 5. týždni. Keď prešiel môj nekontrolovateľný plač, si ma posadila na stoličku a začala rozprávať. Hovorila o vysokom riziku, ktoré toto tehotenstvo prináša pre mňa, aj pre bábätká, hovorila o tom, ako je pravdepodobné, že počas prvého trimestra sa všetko ukáže a oboznámila ma s možnosťami, aké môžu nastať. Pýtate sa, aké možnosti? Nuž také….nie veľmi príjemné. Keďže ešte srdiečka nebili a videli sme iba gestačné vaky, mohlo sa stať, že najslabšie embryo odumrie alebo sa zlúčia dve do jedného alebo možno to, ktoré odumrie, stiahne so sebou aj tie ďalšie a mne zostanú len oči pre plač. Toto všetko sa mohlo stať… Ale nestalo sa. Nasledujúca návšteva poradne bola míľnikom. Malo sa ukázať, ako to príroda zariadila. Či má každý vak svoje embryo a každé embryo svoje srdiečko. Všetci traja – aj s lekárkou sme boli veľmi napätí – bola som totiž jej prvá „trojičkovotehotná“ pacientka. S očakávaním som sa pozerala na obrazovku. „Tu máme prvé srdiečko, bije ako zvon“ hovorí doktorka. „Tu je druhé….“… „Áno pani doktorka, ja už vidím aj to tretie.“ Všetky tri bili „ostošesť“ a práve vtedy sa mi oči zarosili dojatím prvýkrát. Ten pohľad bol krásny. Naše bábätká nám dávali jasný signál, že sú silné a idú zabojovať o to, aby tu o pár mesiacov mohli s nami byť. Každá ďalšia poradňa tento pocit iba zosilňovala. Bábätká sa ukážkovo vyvíjali, krásne rástli, všetky výsledky boli v poriadku a ja som uverila myšlienke, že moje telo to zvládne. Nikto to síce nepredpokladal, lebo podľa lekárskych tabuliek moja telesná schránka nevykazuje známky takej sily, aby vynosila tri deti, ale ja som vedela, že budem práve tá výnimka, ktorá potvrdí pravidlo. A tak som si prvým trimestrom plávala, jedla a spala za štyroch, starostlivosti si užívala za štyroch a pomaličky sa tešila z rastúceho bruška.

Druhý trimester

Plynul týždeň za týždňom, bruško sa zväčšovalo každým dňom, s údivom sme počítali každú začatú desiatku tehotenských kilogramov (bolo ich približne 20…. kíl, nie tých desiatok). Od druhého trimestra som chodila na poradne do rizikovej ambulancie – lebo istota je guľomet. Musela som si zvyknúť na iný prístup. Moja obvodná gynekologička je úžasná žena, empatická, citlivá, no stále priama. Poradne v nemocnici však vyzerali inak. Áno, chápem, veľa roboty mali. So mnou dokonca trojnásobne viac. Ale nepotrebujeme my, rizikovo tehotné ženy, o to citlivejší prístup? Pri každej poradni mi nezabudli pripomenúť, že porodím predčasne. Na to som samozrejme bola pripravená, naozaj nie je v možnostiach žiadnej ženy vynosiť tri deti do 40teho týždňa. V hlave som si ale nastavila cieľ – tým bol 34 týždeň. Nepripúšťala som si možnosť, že by som ho nedosiahla. A čím viac ma doktori strašili (vrchol bol, keď mi jeden z nich oznámil, že sa mám pripraviť na možnosť, že deti porodím v 25tt, budú zrejme poškodené a ja týmto zničím život nielen nám, ale aj celej ďalšej rodine) tým viac som bola presvedčená a odhodlaná im eštelen ukázať, čoho je telo matky schopné!…Všetko išlo ako po masle a podľa plánov. Stále som sa cítila skvelo, veľa spala, deti naďalej ukážkovo rástli. Postupne sa nám ukázali a my sme sa dozvedeli, že čakáme tri dievčatká. Už od čias vysokej školy som si bola istá, že ak raz budem mať dcéru, dostane meno Eliška. Horšie bolo vybrať ďalšie dve mená. Nevedeli sme sa s priateľom zhodnúť. Po dlhých dohadoch on vybral Simonku a Paulínka nám vyšla vylučovacou metódou spomedzi ďalších piatich mien. Každá z dievčat mala v mojej maternici svoje stabilné miesto a podľa toho som vedela určiť, kedy ma ktorá kope a prihovoriť sa jej menom. Čas plynul šialene rýchlo, ja som sa tešila z každého ukončeného tehotenského týždňa.

Približne v 20. týždni prišli prvé komplikácie. Pre bolesti v obličke bola nutná párdňová hospitalizácia na urológii a krátky, no nepríjemný, zákrok – vloženie stentu. Veľmi som dúfala, že toto riešenie môj problém vyrieši, tešila som sa totiž na koncert IMT Smile, na ktorý sme mali lístky (moje deti vedia rozoznať kvalitnú hudbu už od čias prenatálneho obdobia). Zákrokom problémy s obličkou našťastie odzneli, a teda hor sa do Bystrického amfiku :-). Po nejakom čase sa však objavilo podozrenie, že jedno z dievčat spomalilo svoj rast. V 24 týždni si lekár všimol, že Simonka je o niečo málo menšia, ako jej sestry. Rozdiel nebol markantný, ale bolo nutné odsledovať, ako sa to vyvinie ďalej. Dohodli sme sa, že v 26tt nastúpim na hospitalizáciu v Martine, kde som plánovala porodiť. Stále som bola naladená pozitívne, pretože som vedela, že môj plán sa mi podarí splniť a deti sa skôr ako v 34. týždni nenarodia. Alebo som o tom len samú seba presviedčala?

Tretí trimester

Tretí trimester sa ma, žiaľbohu, dotkol iba veľmi, veľmi okrajovo. Dievčatká sa narodili v 29 týždni. Avšak, cez toto všetko stále hovorím, že tehotenstvo bolo jedným z najčarovnejších období v mojom živote a na chvíle s bruškom (ok, bolo to brušisko) veľmi rada spomínam.

Kategórie
Zo života trojmamy

Ako sme zistili, že čakáme trojičky

„Gratulujeme mamička, čakáte bábätko!“ …presne túto vetu som ja nepočula. Namiesto toho sa na mňa moja doktorka pozerá a polohlasom zašveholí „Ježišikriste“.

Pamätám si to, akoby to bolo včera. Absolútne som nerozumela, čo sa deje. Ona polohlasom pokračuje – „Sú tam tri.“ …nechápala som. Pozerám na ňu a pýtam sa – Čo tri??? …“Tri gestačné vaky“ – odpovedá mi. Veľmi som sa chcela tešiť. Môj mozog mi hovoril „hurá, budeš mama, tak dlho si po tom túžila!“ ….ale tiež hovoril „ty kokos tri?! fakt?! veď to nedáš, nie je to v tvojich silách, sa na seba pozri máš ledva meter 60 a 50 kíl!“ …rozplakala som sa. Asi najviac vo svojom živote. S lícami čiernymi od špirály som pozrela na doktorku so žiadosťou, aby zavolala dnu môjho priateľa a túto novinu mu oznámila sama. Prišiel bledý a vystrašený a ona mu hneď z príchodu podsúva fotku z ultrazvuku so slovami „sú tam tri“. Hodil na mňa pohľad s otázkou „Plačeš od šťastia? ..viac detí sme chceli, no tak ich budeme mať naraz, a čo.“

Zlatý bol, snažil sa zachrániť situáciu. Nič to však nemenilo na tom, že mne stuhla v žilách krv. Naozaj a úplne vážne. Fakt stuhla. Nebolo možné vziať mi krv na prvotné vyšetrenia, hoc som bola v ambulancii asi hodinu. Sestrička bola zlatá, masírovala mi ruky, zohrievala ich pod teplou vodou, ponúkala mi vodu na pitie….naozaj sa snažila, ale nič. Jednoducho netiekla. A chaos v hlave sa zväčšoval. Jeho výsledkom boli výkriky do tmy ako „potrebujeme nové auto“ ….alebo „môj vysnívaný stokkáč nevyrábajú ani pre dve deti, nie ešte pre tri!“ Obdobné „výkriky“ zaznievali v našej domácnosti ešte asi dva týždne. Presne toľko nám trvalo uvedomiť si, že o pár mesiacov budeme asi naozaj piati. O niečo dlhšie sme sa však vyrovnávali so skutočnosťou, že nás čaká síce krásne, ale veľmi rizikové obdobie plné nepriaznivých lekárskych prognóz.