Kategórie
Zo života trojmamy

Ako sme dievčatá „naučili“ samostatne zaspávať

Na tému samostatného zaspávania sa ma na sieťach pýta viac ľudí, ako na „spôsob“ ich splodenia. Z toho usudzujem, že vás táto téma asi fakt zaujíma 🙂 V tomto článku vám opíšem, ako sme dosiahli ten bod, že dievčatá uložíme do postieľok, rozlúčime sa a ony bez reptania (väčšinou) zaspia. Chcela by som vás však upozorniť, že to, čo vám tu opíšem, je náš spôsob, ktorý sme si zvolili intuitívne, považovali sme ho za správny a potrebný pre normálne fungovanie v našej rodine. Vy s ním môžete, ale aj nemusíte súhlasiť.

To, že sme dievčatám prenechali našu spálňu hneď po prvej spoločnej noci, som vám už v jednom z predošlých článkov spomínala. Už tu sme si situáciu podstatne uľahčili, pretože naše deti dodnes nepoznajú, čo to znamená spať s rodičmi v spálni. Sú zvyknuté spať vo svojej postieľke a aj keď nastala situácia, že sme si niektorú chceli vziať medzi seba (napríklad v čase choroby), nešlo to. Nevedela si urobiť pohodlie, uložiť sa a zaspať. Po uložení naspäť do svojej postieľky zaspala takmer okamžite. Viem, to, že dievčatá od začiatku spia samé, môže vyzerať surovo. Môžte mi však veriť, že keby sme mali dieťa jedno, všetko by som urobila inak. Keď sa vám ale pritrafia rovno tri, z mnohých vecí upustíte. Či chcete, alebo nie.

Takže žabky mali od začiatku osvojenú našu spálňu. My sme rok dobrovoľne spávali na rozťahovacej válende (spisovne to je tuším hovník, ale mohla som sem napísať „rok sme spávali na rozťahovacom hovníku? Nemohla.) vo vedľajšej izbe. Znamenlo to pre nás občas aj tri hodiny neprerušovaného spánku. A ten mal v tých časoch cenu zlata, to vám teda poviem. Dievčatá rástli, postupne z dňa prespali čoraz menej, až sa im spánky vykryštalizovali na dva. Paulínka bola zo sestier najnáročnejšia. Bola (doteraz aj je) veľmi kontaktná a obom nám vyhovoval ergonomický nosič. Neviem ako sa to stalo, no zrazu som si uvedomila, že bez rúk alebo nosiča nie je schopná zaspať. Neskôr som zistila, že nestačí ju iba mať na rukách, spokojnejšia je, keď sa jej hlávka natriasa. Najjednoduchšie pre mňa teda bolo dať ju do nosiča a hojdať sa na fitlopte, kým nezaspí a potom ju len „vyklopiť“ do postieľky. Chvíľu nám to takto fungovalo. Lenže Paulínka má bystré sestry, veľmi rýchlo spozorovali nadštandard, ktorý je strednej sestre pravidelne dopriavaný a začali sa ho dožadovať tiež. Ja, milujúca matka, ktorá nechce žiadnu z dcér vedome uprednostňovať, som si teda v nosiči alebo na rukách striedala deti, poskakovala s nimi na fitlopte, uspávala ich a vyklápala do postieľok. Bolo by to ok, keby odpadli do pár minút. No stačilo, že jedna si uspávací rituál predĺžila a začal sa nám rozpadať režim. To znamená, že kým som týmto spôsobom uspala posledné dieťa, to prvé už bolo na polovicu vyspaté. Až nastal deň, že som uložila do postielky Simonku – poslednú a Paulínka už bola hore. A dožadovala sa zasa svojho kontaktu. Náš režim, ktorý bol od začiatku základným kameňom pre normálne fungovanie rodiny, sa začal rozpadať ako domček z kariet. To bol ten moment, kedy sme si povedali dosť. Viete, ten uspávací rituál bol krásny, milovala som ten pocit, keď som mala na sebe nosič s mojim bábätkom – ktorýmkoľvek. Nemohla som si však dovoliť tráviť uspávaním toľko času. A už vôbec nie rozladiť im režim natoľko, že by každá spala v iný čas. Zbláznili by sme sa. Tak sme sa s tatom Jankom dohodli. Dohodli sme sa, že ich jednoducho do tých postieľok uložíme a ony nejak zaspia. Aj tak bolo. Uložili sme ich. A ony nezaspali. Boli úplne vykoľajené z našich nových postupov a aj nám svoju nespokojnosť dávali patrične najavo. Cukalo ma veľmi, priznávam. Ale tato zavelil nepovoliť, tak som nepovolila :-). Nevzala som si ich z tých postieľok. Ale prišla som za dievčatami do izby, aby vedeli, že tam som, že som ich neopustila. Chodila som od postieľky ku postieľke a hladkala ich po čele, polohlasom sa prihovárala. No prehovoriť „na ruky“ som sa nenechala. Takto to postupne išlo. Deti sme uložili, keď zaplakali, prišla som k nim, hladkaním po čele som im často priviedla na očká spánok. Myslím, že to bol štvrtý deň, kedy už dievčatá v podstate neplakali, že sa neuspávajú. Samozrejme, svoj nesúhlas museli dať najavo aspoň mrnčaním, ktoré ale bolo len slabým odvarom toho plaču, ktorý spustili na začiatku tejto akcie. Prišla som, pohladkala, odišla. Zvykli si. Naozaj mi však záležalo na tom aby som k nim prišla vždy, keď im bolo smutno. Aby vedeli, že som blízko a že prídem, keď ma budú potrebovať. Nový systém pochopili rýchlo. Neviem ako dlho bolo potrebné ich uhladkávať k spánku. Rýchlo to prešlo k pohladkaniu, rozlúčeniu sa a odchodu z ich izby. A tak to máme dodnes. Znovu ale zdôrazňujem dôležitosť pevného režimu. Moje deti vždy vedia, ktorá činnosť po ktorej nasleduje. Častokrát sa už pri jedení obeda pýtajú spať. Samé a dobrovoľne. Ak majú za sebou náročnejší deň, prídu za nami aj večer – o siedmej so slovami „idem spinkať do postieľky.“ Podľa mňa je to takto správne. Pre našu rodinu určite. Vďaka pevnému režimu vedia, kedy idú spinkať, vždy je ten čas rovnaký a my vieme, ako si máme naplánovať deň. (Chcela som napísať, že výlety, no ani neviem, kedy sme na nejakom boli. Ach.)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *