Kategórie
Zo života trojmamy

Ako som sa stala mamou troch bábätiek do dlane

Bol piatok a ja som práve ukončila 29. tehotenský týždeň. Druhý týždeň som bola hospitalizovaná v nemocnici pre podozrenie z nedostatočnej výživy jedného z bábätiek. Ráno prebehla štandardná vizita „Ako sa má naša budúca trojmama? Je všetko v poriadku? Pohyby cítite? …“Mám sa dobre pani doktorka, ale myslím, že pohyby cítim len u dvoch dievčat, Simonku evidujem veľmi málo…“

„…pani Bezáková, posaďte sa, porozprávame sa.“ Rozbúchalo sa mi srdce, vedela som, že je zle. Vo vyšetrovni sedelo so mnou okrem lekárky, ktorá robila sono, celé vedenie gynekológie. „Jedno z bábätiek sa nemá dobre. Bojuje o život, nerastie, pretože si výživu delí len do životne dôležitých orgánov, aby prežilo. Výrazne zaostáva za svojimi sestrami, ktorým sa darí zatiaľ veľmi dobre“ začala. „Z lekárskeho hľadiska vám odporúčame nechať bábätko v brušku dožiť v prospech sestier. Ste ešte v nízkom štádiu tehotenstva, bábätká sú extrémne nezrelé, pôrod v takomto skorom týždni nemusí pre ne dopadnúť dobre. Dve z nich majú šancu dorásť, nádej na normálny život sa im zvyšuje každým dňom, ktorý strávia v maternici. Neviem, či vás niekto už oboznámil s tým, čo so sebou prináša pôrod extrémne nezrelých bábätiek. Sú ohrozené krvácaním do mozgu, nedostatočne vyvynutým dýchacím a tráviacim systémom, srdcovými vadami, poruchami pohybového aparátu…“ Rozplakala som sa. Revala som ako slon. To mysleli vážne? Fakt? Že sedem mesiacov nosím pod srdcom tri deti a teraz mi odporúčajú tam jedno nechať len tak? Napospas dožiť?! Povedala som, že nechcem. Ja chcem všetky tri deti. „Pani Bezáková, ak sa vám narodia tri poškodené deti, skomplikujete život celej rodine. Je veľmi náročné postarať sa o jedno dieťa so špeciálnymi potrebami, nie ešte o tri. Dve z bábätiek sa majú dobre, majú šancu na plnohodnotný život. Konečné rozhodnutie je však na Vás.“ Nesúhlasila som s touto možnosťou. Chápem, že doktori musia uvažovať racionálne, že sa držia štatistík a podľa nich nie je veľká šanca na to, že moje deti budú úplne zdravé. Ale budúce mamy sa riadia citom a hormónmi, nie tabuľkami a štatistikami. Preto som podpísala papier, že chcem, aby lekári konali v záujme záchrany všetkých troch detí. Tým pádom bol druhou možnosťou predčasný pôrod. Dohodli sme sa, že ma budú dvakrát denne monitorovať a pokúsia sa bábätká ešte udržať v maternici aspoň do ukončeného 30. týždňa. Ten je míľnikom v prenatálnom vývoji. V ten deň som si išla oči vyplakať. S takýmto scenárom som vôbec nepočítala. Bola som si istá, že vydržíme do 34. týždňa, kedy je už riziko pridružených komplikácii podstatne nižšie. Teraz som bola v ukončenom 29. týždni a bojovali sme o každý ďalší deň.

Sobota ráno. Krátko po šiestej mi klope na dvere izby lekár a vedie ma na sálu na CTG vyšetrenie. Trvalo to veľmi dlho. Okolo ôsmej som poprosila sestričku, či mi môže podať pohár vody, od rána som ešte nič nepila. „Nemôžte piť mamička, môžem vám iba trochu pery tampónom navlhčiť.“ Prišlo mi to zvláštne, ale neriešila som. Nič mi nedochádzalo. Po deviatej prišiel lekár, pozerá do papierov, zdvihne zrak a hovorí. „Nevyzerá to dobre, ale ešte urobíme sono, aby sme sa uistili.“ Odišiel. Prišiel asi o 10 minút, znovu pozrel do papierov: “ Sono nestíhame urobiť, volajte anesteziológa, ideme rodiť!“ Bol to šok. Včera sme sa bavili o tom, že možno, pri troche šťastia, vydržíme ešte týždeň a dnes už idem rodiť? Roztriasla som sa, rozplakala. Musím zavolať domov! Prosila som sestričky, aby mi doniesli telefón, potrebovala som zavolať aspoň Jančimu. Bola sobota a on sa práve chystal na futbalový zápas. „Janči, idem rodiť. Revala som mu do telefónu. „Ok Miška, sadám do auta a idem do Martina.“ Poviem vám, kmitalo to tam ako v úli. Medzitým, ako mi jedna sestrička obväzovala nohy, sa druhá pýtala lekára: „pán doktor, nemôžte chvíľku počkať, aby sme stihli pripraviť oddelenie?“ (myslela neonatologické, predstavte si ten chaos, keď je na oddelení kapacita cca 10 lôžok a vy sa práve dozviete, že vám tam o chvíľu prinesú tri extrémne nezrelé bábätká, ktorých stav si vôbec netrúfate odhadnúť) „Nemôžme, žiadny čas navyše nemáme“ odpovedá doktor hláškou ako z filmu.

Keď som začala znova vnímať svet, bolo asi pol jedenástej. Na JISku prišiel lekár. S obrovským strachom som sa ho pýtala, ako sa majú moje bábätká. „Majú sa celkom dobre. Nadýchli sa samé. Na to, v akom skorom týždni sa narodili, sme až prekvapení ich životaschopnosťou.“ Ten kameň, ktorý mi zo srdca spadol, určite bolo počuť. Bola som mama. Čo mama! Ja som bola hneď trojmama! Stala som sa mamou troch bábätiek do dlane. Doslova. Elišky (1400g), Paulínky (1300g) a bojovníčky Simonky (880g).

7 odpovedí na “Ako som sa stala mamou troch bábätiek do dlane”

Prosím o pokračovanie. Strašne dobre sa to číta. Ste skvelá ako ste to zvládali všetko. 🌻🌻

Ked pozeram na tie krasne dievcatka, oblieva ma studeny pot … klobuk dole, ze si mala guraz a ze si sa rozhodla tak, ako si sa rozhodla… ❤️ Tu vas boj este len zacal, neviem sa dockat pokracovania co bolo dalsie tyzdne po porode 🙈

To je také nádherné, dojímavé, plačem od dojatia… obdivujem Vás a Vaše dievčatká, prajem len to najlepšie ❤️

Miška, ešte teraz mi tečú slzy, revala som počas čítania celý čas. Náhodou som sa kedysi dostala k tvojmu profilu na istagrame a odvtedy vás sledujem. Tvoje baby sú jednoducho skvelé, perfektné 🙂 A keď si porovnám to, čo čítam teraz, že tu vôbec nemuseli byť, a to, aká je realita a aké parádne dcéry máš, vzdávam ti poklonu. Za tvoju odvahu a odhodlanie nevzdať sa. Veľmi vám fandím, dievčatá 😉

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *