Kategórie
Zo života trojmamy

Je nás doma päť. Čo teraz?!

Prvých 24 hodín

…bolo plných šťastia a radosti, ale aj obrovského stresu. Po jeden a pol hodinovej ceste, ktorá sa nezaobišla bez komplikácií – ako inak, sme prišli domov piati. My dvaja a traja novorodenci. Tento trojlístok si svoj život tvrdo vybojoval. V nemocnici držal nad nimi ochranné krídla personál. No ten k bábätkám pri prepúšťaní nepribaľujú. Aj keď mohli by, nie? Aspoň na prvý týždeň… Nedalo sa robiť nič, museli sme sa krídlami stať my dvaja. „Vitajte Palculienky, toto je váš naozajstný domov.“ Zvláštne. Predstavujem dcéram miesto, ktoré BUDE ich domovom. Pretože doteraz ním bola nemocnica. To bolo jediné miesto, ktoré poznali a bolo pre ne prirodzené. Na svoj naozajstný domov si museli zvyknúť. A my dvaja sme si museli zvyknúť na to, že ich máme doma. Tešili sme sa, že si ich môžme pomojkať hocikedy sa nám zažiada a nemusíme prosiť o zvolenie. Že dievčatá sú iba naše. Že ich môžme nakŕmiť a prebaliť bez toho, aby sme to niekomu vopred oznamovali. Bolo neuveriteľné, že toto všetko môžme. Čo môžme – musíme, sme rodičia!

Domov z Martina sme prišli navečer, okolo šiestej. Podľa plánu sme mali doraziť skôr. Nebola by som to ale ja, keby sa mi do cesty nepostavila komplikácia. Sedíme „nalodení“ v aute pred nemocnicou, pripravení vyštartovať z Martina, keď zisťujem, že nemám kabelku – s peňaženkou, kartičkami poistenca detí, svojou a hlavne s odsávačkou mlieka – tá bola úplná must have vec. Viac must have ako spomínaná peňaženka, alebo čokoľvek iné. Po deťoch proste to najdôležitejšie :-). Keď som prehľadala celé auto a kabelku nikde nenašla, domyslela som si, že mi ju asi vzala spolubývajúca, ktorú prepúšťali v ten istý deň a veci sme mali na izbe zložené vedľa seba. Bola z Ružomberka. Nemala som na ňu žiadny kontakt, iba ten facebookvý. S malou dušou som jej zavolala a ona zdvihla! Uff! Odľahlo mi. Lenže už bola takmer doma. Čiže sa musela otočiť pred Ružomberkom a my sme ich čakali aj s deťmi v Martine. Tým pádom sme sa hodinu zdržali.

Deti sa nestihli doma ani poriadne „rozkukať“ a už sme ich chystali na nočný spánok. Ocko sa chytil kúpania – celé tehotenstvo sa tešil, že to bude jeho parketa a konečne nastal ten čas. Ocko kúpal, ja som bola pripravená s osuškou hneď vedľa. Okúpala sa prvá, kým som ju sušila a obliekala, ocko kúpal druhú. Keď bola prvá hotová, dostal ju do rúk ocko, ktorý mi medzitým okúpanú druhú podal do rúk a tú prvú začal kŕmiť. Kým sa prvá kŕmila, ja som sušila a obliekala druhú, a keď bola hotová, podala som jej mliečko. Ocko medzitým tú prvú dokŕmil a uložil do postieľky. Tretia bambuľa trpezlivo čakala – väčšinou to bola Eliška. Keď bola prvá zo sestier uložená v postieľke, tá tretia – Eliška, začala svoj domáci wellness. Kým sa ona kúpala, ja som dokŕmila a uložila tú druhú zo sestier a mohla som plynule Elišku prebrať. Stratili ste sa? Nevadí, prečítajte znova 🙂

Yes! Spia! Môžem…..si ísť odsávať mlieko. Odsávala som asi 6- 8x denne. Proces trval necelú hodinu a neznášala som ho. Ale dala som sama sebe a deťom sľub, že do roka budú moje mlieko dostávať aj keby traktory padali, tak som zaťala zuby a zapla odsávačku. Mliečko som skladovala v chladničke a keď prišiel čas kŕmenia, vo fľaškách sme ho deťom podali. Po odsávacej tortúre som ešte stihla čo to upratať, hodiť sprchu a čas na kŕmenie nastal zas. Dievčatá sa po troch hodinách o fľašku samé hlásili. Málokedy však všetky tri naraz, našťastie. Väčšinou zaplakala jedna a ostatné dve dostali mlieko v spánku popri nej, aby sme im stále udržali rovnaký režim. Boli sme si vedomí, že jednotný režim je alfou a omegou prežitia v našej pätici. Baby sú nakŕmené, KONEČNE môžme ísť spať. Aspoň na tri hodiny. Obaja sme do postele doslova spadli. No spánok neprichádzal. 876x som sa prehodila z boka na bok. Nebola som už zvyknutá na svoju posteľ. Nechtiac mi k chrbtici prirástla tá nemocničná, v ktorej pri každom pohybe vŕzgali struny. Do kelu! Veď mne ten zvuk normálne chýba! „Miša neblázni a spi, zajtra musíš fungovať!“ mi radilo moje podvedomie. „Miša, čo furt robíš, už si ľahni a spi!“ radil mi Janči. Trošku agresívnejším podtónom ako podvedomie. Ok. Zatváram oči….“Janči? …neblikajú deťom tie svetielka na monitoroch (dychu) príliš rýchlo? veď majú blikať podľa toho, ako dýchajú, nie? Je normálne, že dýchajú tak rýchlo???“ aj Janči zhodnotí, že blikajú akosi rýchlo. Chvíľu na ne spoločne civieme…“asi to tak má byť“ usúdime… „Janči???“ po pol hodine doňho zase drgám. „Spíš?“ „Nespím. Pozerám na tie monitory. Zdá sa mi, že teraz blikajú nejak pomaly.“ odpovedá mi Janko. „Presne! tiež som si to všimla!“ Čo teraz?! Je to normálne? Je normálne, že deti dýchajú chvíľu príliš rýchlo, potom príliš pomaly? Má to tak byť? Čo ak sa niečo deje? A my tu nemáme nikoho, kto by nám poradil? Znova civieme na tie malé zelené svetielka. Deti vyzerajú spokojne. Všetky tri pekne spia. To je podstatné, nie nejaké svetielka. Veď ak by niečo nebolo v poriadku, spustil by sa alarm. Ukľudnili sme sa a znova zavreli oči pripravení spať. Netuším, ako dlho sme ich mali zavreté, no bola to len chvíľka. Paulínka spustila plač. Rýchlo, zohriať mliečko, nakŕmiť. Ibaže Paulínka mlieko nechcela. A plakala stále. Nepomohla ani mamina, ani ockova náruč. Asi ju bolí bruško. Skúšame masáž. Zdá sa, že zabrala. Zaspala. Ukladáme ju do postieľky a ukladáme aj seba do svojich postelí hneď vedľa. Zatvorila som oči, prisahám, že asi na 10 minút, keď sa zasa ozval plač. Simonka. Pýtala si svoju nočnú dávku mlieka. Nakŕmili sme rovno aj sestry a uložili všetky tri do postieľok. Chvíľu sme na ne nemo pozerali, aké sú krásne a ako sme radi, že sú už doma. A potom sme odpadli do postelí aj my. Spali sme asi hodinu….keď sa ozval zvuk, ktorý by prebral aj mŕtvolu. Srdce sa mi rozbúchalo, pozerám na svetielka. Paulínkine rýchlo bliká na červeno a monitor piští. Vyberám ju z postieľky a so strachom na ňu pozerám. Dýcha. Čo dýcha, ona nič netušiaca spí. Planý poplach, vďakabohu. Musela som počkať, kým sa mi tep vráti do normálu, aby som dokázala zanalyzovať situáciu. Vlastne sa nič nestalo. Paulínka sa zošuchla v postieľke nižšie, ako bola snímacia platňa, tá už nemala dosah, aby jej monitorovala pohyby, a tak spustila alarm. Vystrašení, ale radi, že sa nič nestalo sme si opäť ľahli. Spánok už neprišiel. Pozerali sme striedavo na seba, na deti, na monitory. Evidovali každý ich pohyb, každý povzdych. Takto to ďalej nepôjde. Nezvládneme cez deň fungovať na 110% a v noci takmer nespať.

Je cca 4:30 ráno. Moja odsávačka na mňa z obývačky žmurká čoraz silnejšie. Nič sa nedá robiť, idem. Sedím za stolom, odsávam si mlieko, podopieram si hlavu a očné viečka by som si najradšej prelepila leukoplastom, aby držali otvorené. Janči prišiel za mnou. Triezvo sme zhodnotili, že viac takýchto nocí nezvládneme. Nič sa nedá robiť, na dnešnú noc sa sťahujeme do vedľajšej izby na rozťahovací gauč. Je to susedná izba, takže cez otvorené dvere budeme počuť plač, aj monitory, ak by náhodou bolo treba. Nebudeme však evidovať blikajúce svetielka, povzdychy a mrvenie sa detí. Možno sa vyspíme aspoň tie tri hodiny medzi kŕmeniami. Predstava trojhodinového súvislého spánku sa mi páčila. Nevedela som sa dočkať. Pravdou ale je, že túto možnosť mi Janči navrhol už počas tehotenstva. Vraj, skúsme to urobiť na „americký“ štýl (fičali sme na seriáli „Môj život s pätorčatami) a urobme deťom hneď vlastnú izbu, kde budú mať postieľky, v ktorých budú spávať. Vtedy som po ňom zagánila, poťukala mu po čele a spýtala sa, či je normálny, že chce nechať spať v izbe osamote troch novorodencov. Ale vidíte, život vás núti robiť veci, o ktorých ste si predtým hovorili „toto by som určite NIKDY neurobila“. 🙂

Jedna odpoveď na “Je nás doma päť. Čo teraz?!”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *