Kategórie
Zo života trojmamy

Neonatológia

Šiesty október. Moje dcéry sú tu. Síce príliš skoro, ale sú. Je čas hodiť všetku ľútosť za hlavu, pozbierať a nájsť aj tie stratené sily a ísť im ich všetky odovzdať. Ich prvou zastávkou bolo JVSN – Jednotka vysoko špecializovanej starostlivosti o novorodenca. JVSN je vyšší level ako JIS. Ako netehotná som si myslela, že na JIS sú vždy tie najťažšie prípady. OMYL. JIS je až druhý level. Keď mi deti previezli na JISku, tešila som sa, že už sú za vodou a čoskoro pôjdeme domov. Ale poďme teda od začiatku.

Prvýkrát som prah neonatológie prekročila viac ako 24 hodín po pôrode. Neviem, či to bolo ťažšie fyzicky, alebo psychicky. Hneď z príchodu sa nás ujala jedna zo sestričiek. Oboznámila ma s pravidlami, ktoré je nutné pre bezpečnosť malých pacientov striktne dodržiavať. To znamená – dezinfikovať ruky pred vstupom na oddelenie, za dverami oddelenia, pri bábätku si ich umyť dezinfekčným mydlom až po lakte a pred každým otvorením inkubátora ich vydezinfikovať znova. Plus nosiť jednorazový plášť. Keď sme boli zaodetí a vydezinfikovaní, začala hovoriť. „Ležia tu rôzne detičky. Vy ste tu ale kvôli tým svojim, preto sa do ostatných inkubátorov snažte nepozerať a deti si neporovnávať.“ Ok, rozumiem. „Okolo každého inkubátora je niekoľko prístrojov, ktoré ukazujú rôzne hodnoty a vydávajú upozornenia. Tieto hodnoty a upozornenia sú informácia pre nás – personál, vy sa nimi zbytočne nestresujte. “ Ok, pokúsim sa.

Ako prvú som uvidela Elišku. Mala inkubátor hneď pri dverách. Pri pohľade na ňu mi zovrelo srdce. Bola taká drobná! Ako vtáča vyhodené z hniezda. Väčšinu tváričky jej zakrývala kyslíková maska. S otázkou v očiach sa pozerám na sestričku. „Neľakajte sa mamička, Eliška má iba podporu dýchania. To znamená, že cez masku jej priamo do nošteka fúkame vzduch s trochku vyššou koncentráciou kyslíka, pretože je ešte slabá a sama by to neudýchala. V rúčke má kanylu s infúziou s antibiotikami – z preventívnych dôvodov. Prvé mililitre mliečka stolerovala, ale dôležitá je stolica. Na tú budeme čakať. Je v stabilizovanom stave. A už sme jej stihli aj zablahoželať k meninám.“ Jemine ozaj! Eliška má svoje prvé meniny! Úplne mi to vypadlo. Eliškina sestrička bola milá, ukázala mi, ako sa jej môžme dotýkať. Oboznámila nás s iniciálnym dotykom. Týmto dotykom dáte bábätku najavo, že ste pri ňom. Aby sa nezľaklo. Jemne mu jednu dlaň priložíte k hlavičke a druhú k zadočku. Vtedy sa cíti v bezpečí. Tak som sa prvýrát dotkla svojej najstaršej dcéry. Ten pocit pomenovať neviem. Bola to akási zmes obrovskej lásky, šťastia, nádeje, hlbokého strachu a množstva obáv. Nezabudnuteľné a krásne.

Druhá zastávka bola pri Paulínke. (Mali ste vidieť tie nechápavé pohľady mamičiek, keď ma videli chodiť od inkubátora k inkubátoru, pričom každá z nás bola jasne poučená, že sa má zdržiavať iba pri svojom bábätku :-))Taktiež mala na tváričke kyslíkovú masku, zdravotne bola na tom rovnako ako Eliška, stolerovala prvé mililitre mlieka, čakalo sa na hovienko. Možno si teraz hovoríte „Načo sem toto píše, to ozaj potrebujeme čítať informáciu o prvom hovienku…?“ Nuž, moji milí, veru potrebujete. Prvých 24 hodín je pre predčasniatka veľmi náročných. To, či ich nezrelý tráviaci systém dokáže stráviť potravu je veľmi dôležité. U značného percenta extrémne nezrelých novorodencov sa prejaví nekrotizujúca enterokolitída. Je to ochorenie postihujúce črevá, ktoré dôsedkom nezrelosti nevedia potravu stráviť, v črevách sa hromadí, vytvorí sa zápal, ktorý môže viesť k ich pretrhnutiu a bohužiaľ, až k smrti bábätka. Preto je prvá stolica taká dôležitá. Je to prvý pozitívny znak, že trávenie by malo fungovať. Čakali sme na ňu ako na spasenie. Bola to naša prvá méta.

Ako som odchádzala od Paulínky, prepadal ma veľmi skľučujúci pocit. Bála som sa. Prvýkrát som mala vidieť Simonku. Našu bojovníčku, ktorá nevážila ani kilo. Nevedela som si to predstaviť. Veď Eliška s Paulínkou boli ako Palculienky, drobučké, chudučké, ako môže byť Simonka ešte menšia? Uvidela som ju. Vlastne som ju ani nevidela. Tváričku jej zakrývala – tak ako jej sestrám, kyslíková maska a zvyšok telíčka mala zabalený v igelite. Ten igelit na mojom malinkom bábätku vyzeral strašne, ale bol nutný kvôli termoregulácii. Pohľad na Simonku bol bolestivý. Ležala tam taká bezbranná, malilinká, pokožku mala takmer priesvitnú. Hrču v krku som musela prehĺtať na viackrát. Stále sa mi v hlave premietali slová sestričky: „Pri inkubátore musíte byť silní a pozitívni. Vaše deti všetko cítia, ak potrebujete plakať, poplačte si doma, alebo na izbe, ale sem musíte prísť silní, aby ste dokázali svoje deti podporiť a ony z vás cítili tú silu, ktorú teraz potrebujú.“ Tieto slová som si v hlave prehrávala snáď milionkrát. Pohľad na Simonku síce bol skľučujúci, ale sestrička nás potešila. „Simonka je teraz stabilizovaná. Je slabučká, potrebuje podporu dýchania.“ „Ale zvládne to, však? Bude zdravá?“ Hrozne som potrebovala počuť od niekoho fundovaného vetu „Nebojte sa, bude v poriadku, zvládne to“. Ale nepočula som ju. Nemohli mi to sľúbiť. Lekári ani sestričky nemôžu sľúbiť mamičke niečo, čo vedia ovplyvniť len z časti. Aj keď robia pre záchranu bábätka všetko možné aj nemožné. Každý ďalší deň bol pre nás výhrou a malým víťazstvom. Nielen pri Simonke, ale pri všetkých troch. Určovali sme si malé méty. Prvou bola tá spomínaná prvá stolica. Túto dievčatá dosiahli do dvoch dní všetky. Ďalšou bolo vydržať bez komplikácii prvých sedem dní. Paráda, stalo sa! Dievčatá majú týždeň a nič sa neskomplikovalo, ich stav zostal stabilizovaný. Po viac ako týždni som dostala na klokankovanie (priloženie bábätka na hruď rodiča – koža na kožu) Elišku s Paulínkou – boli dosť silné na to, aby zvládli pobyt v mojom náručí bez CPAPu (to je tá kyslíková maska, ktorá im pomáhala s dýchaním). Lietala by som od šťastia, keby som mohla, keď som ich mala v náručí. Najkrajšia vec na svete. Fakt. Dostať deti na klokankovanie bol náš ďalší míľnik, odteraz sme mohli klonkakovať každý deň. Ocko jednu, ja druhú. Alebo ja obidve a ocko žiadnu :-)…. A takto nám tam utekali dni jeden za druhým. Po dvoch týždňoch zvládali Eliška s Paulínkou dýchať úplne samé, bez podpory, mohli byť teda spolu v jednom inkubátore. Simonka mala štartovaciu pozíciu najhoršiu, preto sa aj CPAPu zbavolala najťažšie, ale bojovala silno, robila nám tým veľkú radosť. Presne po 20tich dňoch bola aj Simonka natoľko silná, aby som si ju mohla pomojkať spolu s jej sestrami – naraz!! Na tento okamih som toľko čakala a tak sa naň tešila! Šťastnejšiu mamu by ste v tej chvíli na oddelení nenašli. A tak plynuli dni. Jeden za druhým. Palculienky rástli, priberali, aj personálu robili radosť tým, ako prosperovali. Zhruba po mesiaci nabrala Simonka toľko síl, že dokázala dýchať bez akejkoľvek podpory. Po šiestich týždňoch začali sestričky skúšať kŕmiť dievčatá z fľašky. Toto bola jedna z podmienok, aby nás mohli pustiť domov. Išlo im to veľmi pomaličky. Vlastne im to nešlo takmer vôbec. Neboli ochotné míňať svoje sily na to, aby si z fľašky vytiahli mlieko. Trápilo ma to, dni utekali a dievčatá pili mlieko z fľašky po mlililitroch. Po mililitroch znamená 5 – 10ml. Keď sa podarilo, že vypili 20, skákala som po plafón od radosti. Boli naozaj pohodlné a využívali radšej možnosť kŕmenia cez sondu – kedy im mliečko stieklo cez sondu v nošteku priamo do žalúdka – bez akejkoľvek roboty. „Tak čo, odvediem si ich z neonatológie rovno do škôlky“, žartovala som so sestričkami.

Siedmy týždeň som išla za dievčatami, klasicky na JVSN. Medzi dverami ma sestrička víta „Maminka, vy už máte bábätká hore“. „Hore“ znamenalo na JIS. Rozbúchalo sa mi srdce. To, že boli prevezené na JISku znamenalo, že čochvíľa pôjdeme domov! Asi to pochopili aj naše palculienky, alebo možno nad nimi niekto mávol čarovným prútikom, neviem. Ale prevezením na JIS začali krásne samé piť mlieko z fľašky. Nemohla som byť šťastnejšia. Prvý bod sme si mohli pomyselne odfajknúť. Už zostávalo „len“ udržať si stabilne telesnú teplotu, pribrať na váhu 2500g a dosiahnuť aspoň približne termín pôrodu. Toto boli podmienky pre prepustenie detí domov. Všetko išlo hladko, hlavne Simonka sa snažila dobehnúť svoje sestry a robila nám tým všetkým obrovskú radosť. Deň D nastal 11. 12. 2018. Po 9 týždňoch a 4 dňoch. Doteraz sme boli iba akousi pomocnou silou v starostlivosti o naše trojičky. Týmto dňom preberáme za ne plnú zodpovednosť. Šťastní a odhodlaní postarať sa najlepšie ako vieme, opúšťame martinskú neonatológiu s plnými rukami detí 🙂

Poďakovanie

Týmto článkom by sme chceli poďakovať celému personálu Neonatologického oddelenia UN Martin. Vďaka vašej skvelej práci a ľudskému prístupu máme doma tri krásne, zdravé dcéry. Doživotne vám budeme vďační za všetko, čo ste pre nás urobili. Radi na vás spomíname 🙂

Jedna odpoveď na “Neonatológia”

Máte môj obdiv 🙏 Moja sestra má chlapcov dvojičky a strávili na začiatku v nemocnici tiež veľa času a Vaše čítanie ma vrátilo späť do čias, keď som to všetko prežívala s nimi. Vy viacnásobné mamy máte v sebe toľko sily, je to určite dar od Boha, on vie, ktoré z nás to zvládnu . Prajem veľa zdravia Vašej rodinke a teším sa na ďalšie čítanie 😉

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *