Kategórie
Zo života trojmamy

Tehotenstvo

Toto obdobie bolo jedno z najkrajších. Mala som krásne tehotenstvo. Samozrejme, nevnímala som ho tak hneď od počiatku. Museli sme si najskôr obaja utvrdiť v hlave myšlienky, rozhodnúť sa, čomu budeme veriť a ako si nastavíme myseľ. To bolo alfou a omegou.

Prvý trimester

To, že čakám trojičky, mi lekárka oznámila hneď na prvej návšteve – v 5. týždni. Keď prešiel môj nekontrolovateľný plač, si ma posadila na stoličku a začala rozprávať. Hovorila o vysokom riziku, ktoré toto tehotenstvo prináša pre mňa, aj pre bábätká, hovorila o tom, ako je pravdepodobné, že počas prvého trimestra sa všetko ukáže a oboznámila ma s možnosťami, aké môžu nastať. Pýtate sa, aké možnosti? Nuž také….nie veľmi príjemné. Keďže ešte srdiečka nebili a videli sme iba gestačné vaky, mohlo sa stať, že najslabšie embryo odumrie alebo sa zlúčia dve do jedného alebo možno to, ktoré odumrie, stiahne so sebou aj tie ďalšie a mne zostanú len oči pre plač. Toto všetko sa mohlo stať… Ale nestalo sa. Nasledujúca návšteva poradne bola míľnikom. Malo sa ukázať, ako to príroda zariadila. Či má každý vak svoje embryo a každé embryo svoje srdiečko. Všetci traja – aj s lekárkou sme boli veľmi napätí – bola som totiž jej prvá „trojičkovotehotná“ pacientka. S očakávaním som sa pozerala na obrazovku. „Tu máme prvé srdiečko, bije ako zvon“ hovorí doktorka. „Tu je druhé….“… „Áno pani doktorka, ja už vidím aj to tretie.“ Všetky tri bili „ostošesť“ a práve vtedy sa mi oči zarosili dojatím prvýkrát. Ten pohľad bol krásny. Naše bábätká nám dávali jasný signál, že sú silné a idú zabojovať o to, aby tu o pár mesiacov mohli s nami byť. Každá ďalšia poradňa tento pocit iba zosilňovala. Bábätká sa ukážkovo vyvíjali, krásne rástli, všetky výsledky boli v poriadku a ja som uverila myšlienke, že moje telo to zvládne. Nikto to síce nepredpokladal, lebo podľa lekárskych tabuliek moja telesná schránka nevykazuje známky takej sily, aby vynosila tri deti, ale ja som vedela, že budem práve tá výnimka, ktorá potvrdí pravidlo. A tak som si prvým trimestrom plávala, jedla a spala za štyroch, starostlivosti si užívala za štyroch a pomaličky sa tešila z rastúceho bruška.

Druhý trimester

Plynul týždeň za týždňom, bruško sa zväčšovalo každým dňom, s údivom sme počítali každú začatú desiatku tehotenských kilogramov (bolo ich približne 20…. kíl, nie tých desiatok). Od druhého trimestra som chodila na poradne do rizikovej ambulancie – lebo istota je guľomet. Musela som si zvyknúť na iný prístup. Moja obvodná gynekologička je úžasná žena, empatická, citlivá, no stále priama. Poradne v nemocnici však vyzerali inak. Áno, chápem, veľa roboty mali. So mnou dokonca trojnásobne viac. Ale nepotrebujeme my, rizikovo tehotné ženy, o to citlivejší prístup? Pri každej poradni mi nezabudli pripomenúť, že porodím predčasne. Na to som samozrejme bola pripravená, naozaj nie je v možnostiach žiadnej ženy vynosiť tri deti do 40teho týždňa. V hlave som si ale nastavila cieľ – tým bol 34 týždeň. Nepripúšťala som si možnosť, že by som ho nedosiahla. A čím viac ma doktori strašili (vrchol bol, keď mi jeden z nich oznámil, že sa mám pripraviť na možnosť, že deti porodím v 25tt, budú zrejme poškodené a ja týmto zničím život nielen nám, ale aj celej ďalšej rodine) tým viac som bola presvedčená a odhodlaná im eštelen ukázať, čoho je telo matky schopné!…Všetko išlo ako po masle a podľa plánov. Stále som sa cítila skvelo, veľa spala, deti naďalej ukážkovo rástli. Postupne sa nám ukázali a my sme sa dozvedeli, že čakáme tri dievčatká. Už od čias vysokej školy som si bola istá, že ak raz budem mať dcéru, dostane meno Eliška. Horšie bolo vybrať ďalšie dve mená. Nevedeli sme sa s priateľom zhodnúť. Po dlhých dohadoch on vybral Simonku a Paulínka nám vyšla vylučovacou metódou spomedzi ďalších piatich mien. Každá z dievčat mala v mojej maternici svoje stabilné miesto a podľa toho som vedela určiť, kedy ma ktorá kope a prihovoriť sa jej menom. Čas plynul šialene rýchlo, ja som sa tešila z každého ukončeného tehotenského týždňa.

Približne v 20. týždni prišli prvé komplikácie. Pre bolesti v obličke bola nutná párdňová hospitalizácia na urológii a krátky, no nepríjemný, zákrok – vloženie stentu. Veľmi som dúfala, že toto riešenie môj problém vyrieši, tešila som sa totiž na koncert IMT Smile, na ktorý sme mali lístky (moje deti vedia rozoznať kvalitnú hudbu už od čias prenatálneho obdobia). Zákrokom problémy s obličkou našťastie odzneli, a teda hor sa do Bystrického amfiku :-). Po nejakom čase sa však objavilo podozrenie, že jedno z dievčat spomalilo svoj rast. V 24 týždni si lekár všimol, že Simonka je o niečo málo menšia, ako jej sestry. Rozdiel nebol markantný, ale bolo nutné odsledovať, ako sa to vyvinie ďalej. Dohodli sme sa, že v 26tt nastúpim na hospitalizáciu v Martine, kde som plánovala porodiť. Stále som bola naladená pozitívne, pretože som vedela, že môj plán sa mi podarí splniť a deti sa skôr ako v 34. týždni nenarodia. Alebo som o tom len samú seba presviedčala?

Tretí trimester

Tretí trimester sa ma, žiaľbohu, dotkol iba veľmi, veľmi okrajovo. Dievčatká sa narodili v 29 týždni. Avšak, cez toto všetko stále hovorím, že tehotenstvo bolo jedným z najčarovnejších období v mojom živote a na chvíle s bruškom (ok, bolo to brušisko) veľmi rada spomínam.

Jedna odpoveď na “Tehotenstvo”

Miška toto si pamätam ako včera… písala si mi toto všetko a na druhý deň mi prišla sprava: „Majka som mama“… neverila som vlastným očiam, tak som ti hneď musela zavolať.
Tie pocity som prežívala s tebou…
Si strašne silná žena, ktorá ma moj obdiv 😘♥️😊

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *