Kategórie
Zo života trojmamy

„Vojtovka“ z pohľadu mamy

Poznáte pojem Vojtova reflexná rehabilitácia? Počuli ste už o tzv. Vojtovke? Pokiaľ sa nám predčasne nenarodili tri extrémne nezrelé bábätká, aj ja som patrila ku skupine ľudí, ktorá vojtovku priraďovala výlučne deťom s telesným postihnutím. Cielene som si o tomto druhu cvičenia informácie nevyhľadávala, ale občas som niekde zachytila, že je to náročné a bábätká pri ňom veľmi trpia a plačú.

Reálne som sa o Vojtvou metódu začala zaujímať až vtedy, keď sa nás začala týkať – pár týždňov po narodení detí. Sprevádzala nás prvý rok ich života a dievčatám veľmi pomohla pri správnom vývine pohybového aparátu. To, že sme mali možnosť vyskúšať si cvičenie na vlastnej koži, so všetkými tromi dcérami, ma viedlo k myšlienke napísať o ňom článok. Mám totiž pocit, že o vojtovke kolujú mýty a polopravdy a že nie je verejnosťou vnímaná celkom správne. Pravidelne som sa stretala s reakciami typu – „Chúďa, to prečo ju takto týraš, pozri sa ako plače“ alebo „ach, na toto trápenie sa nemôžem ani pozerať.“ Tieto poznámky okolia ma vedeli rozladiť. Ja som totiž vedela, čo to je, prečo to robím a čo tým chcem dosiahnuť. Ľudia okolo mňa nie….A preto vznikol tento článok. Zhrniem vám sem všetky svoje pohľady a postrehy tak, ako ich vnímam ja. Ako mama.

Čo je to Vojtova metóda?

Je to súbor špeciálnych rehabilitačných cvičení. Autorom je MUDr. Václav Vojta. On je podpísaný pod myšlienkou, ktorá spôsobila prevrat v oblasti fyzioterapie. Prišiel totiž na to, že každý človek má zafixované vrodené vzory pohybov, ktoré sa dajú aktivovať zatlačením na konkrétne miesto na tele – reflexný bod v určitej polohe, ktorá aktivuje konkrétnu (oslabenú) skupinu svalov. Reflexný bod sa nachádza napríklad medzi druhým a tretím rebrom, na bedre alebo päte bábätka.

Komu je Vojtovka určená?

Vojtovka je určená deťom s poruchami pohybového aparátu alebo bábätkám napríklad s oneskoreným vývinom. My sme boli tou druhou variantou. To, že boli dievčatá ukrátené o dva mesiace v maternici sa podpísalo na ich vývoji. Našťastie, nie nejak dramaticky. Každé bábätko má v mozgu zakódované vzory, podľa ktorých sa vyvíja. U niektorých bábätiek sú ale tieto vzory narušené. Dráha medzi mozgom a svalovou skupinou nefunguje. Úlohou Vojtovej metódy je túto dráhu obnoviť, alebo dokonca ju vytvoriť. A že sa to dá! A ako rýchlo! A áno, deti pri tom plačú. Teda ako ktoré. A ako kedy. Plačú preto, že stláčaním reflexného bodu je im do mozgu vysielaný signál, aby urobili niečo, čo nepoznajú. V polohe, ktorá sa im nepáči. Preto sa vzpierajú a snažia sa z držania rodiča vymaniť. Nie preto, že by ich to bolelo. Ale preto, že je im to nepohodlné. A inak nesúhlas vyjadriť nevedia. Čím častejšie sa ale cvik opakuje, tým je plaču menej. Pretože bábätko už vie, čo od neho chceme. A samozrejme, veľkú rolu pri reakcii bábätka na cvičenie zohráva aj jeho povaha a momentálna nálada. Často sa mi stávalo, že Paulínku pri cvičení počulo plakať minimálne celé sídlisko a Eliška sa pri ňom smiala. Alebo sa Paulínka rozhodla mať ma na háku a počas cvičenia zaspala. Tak som to mohla rovno zabaliť. Tiež je individuálny čas, za ktorý deti na cvičenie zareagujú. Simonka bola dieťa s najväčšími rizikami a najhoršou štartovacou dráhou. Vďaka cvičeniu ale predbehla sestry už v období štvornožkovania. Samostatne chodiť začala o tri mesiace skôr ako Eliška a o dva skôr ako Paulínka. Každe dieťa je individualita a má svoje tempo. Vo všetkom. Moje dievčatá vďaka Vojtovke držali vo vývine krok so svojimi donosenými rovesníkmi. Len teda cvikmi sme im museli tie správne dráhy tvoriť. Začínali sme s uvoľnovaním strnulých horných končatín u Elišky a Simonky a naopak s príliš uvoľnenými končatinami u Paulínky. Potom sme vďaka cvičeniu podporili pretáčanie sa na bruško, štvornožkovanie (vedeli ste, že štvornožkovanie je vo vývoji bábätka veľmi dôležitý míľnik?), sed, stavanie sa popri nábytku a aj samostatnú chôdzu. Táto cesta trvala rok – u Simonky, 14 mesiacov u Paulínky a 15 u Elišky. Naozaj môžem povedať, že Vojtovka robí zázraky na počkanie. A ak lekár uzná, že je potrebná, stojí za to sa jej podstivo venovať. Čím je totiž dieťa staršie, tým viac odporu kladie, a tým je ťažšie s ním potrebné cviky odcvičiť. Viem, o čom hovorím. Keď mala Paulínka približne rok, mávala som z cvičenia s ňou svalovicu. Udržať ju v potrebnej polohe a počkať na 8 – 10 opakovaní bol nadľudský výkon. Úprimne sa priznám, že som niekedy mala tendenciu cvičenie odfláknuť/vynechať. Mala som ho plné zuby. V hĺbke mysle som ale vedela, že každým vynechaným cvičením sme ďalej od nášho cieľa – ukončiť cvičenie s tromi chodiacimi deťmi. Vtedy vždy nastúpil na scénu Janko a ….nie, neodcvičil to za mňa 🙂 iba ma prehovoril, aby som sa premohla.

Vojtovky sa naozaj netreba báť. Potlačte slzy (alebo aj nemusíte), zatnite zuby, predstavte si vaše bábätko, ako ho veselé o pár mesiacov naháňate po dvore a cvičte, ak je to potrebné. Nenechajte sa odradiť rečami ľudí z okolia, ktorí sú len pozorovatelia a do problematiky nevidia. Naozaj to za to stojí. Fakt.

2 odpovede na “„Vojtovka“ z pohľadu mamy”

Jednoznačne môžem potvrdiť Vaše slová💪👍Pre rodiča je to oveľa ťažšie ako pre dieťa.

Úplne súhlasím. Tiež sme cvičili vojtovku, lebo dcéra mala zlomenú klucnu kost pri pôrode. A veľmi to pomohlo. Dokonca vývinovo bola nakoniec popredu o dva mesiace. Takže ja len doporučujem vydržať, zatnúť sa a nepolavovat v cviceni

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *